epilog

13. ledna 2016 v 17:21 | Blacky |  Čierny vlk II. Nový začiatok
Sledoval jej malý zadok a hrdelne zavrčal frustráciou. Boli to roky a on zúril. Vyzerala tak unavená. Jej ramená boli mierne zhrbené a kroky opatrné, akoby skutočne mala rovnako ako on, tesne pred stovkou. Pravdou však bolo, že bola mladá a krásna, presne tak ako pred rokmi.
"Poď, maličká, trošku ku mne, vyzeráš ustato." Posunul sa viac k stene na svojom gauči, ktorý už ani neskladali a nechali ho pre neho stále rozložený. Tak starý a nemohúci zostal. Prekliaty čas.
Otočila sa k nemu a so sileným úsmevom pokrútila hlavou.
Potrebovala to dokončiť, mal prísť Árona aj s priateľkou, ďalšou a ona potrebovala, aby bolo všetko tip-top.
"Prídu deti," pripomenula mu, upravujúc vázu s čerstvými kvetmi.
"Nie sú alergický na prach, tak nebuď zlá a poď ku mne," prikázal jej laškovne, pohybujúc obočím.
Vedel, že tomu proste neodolá. Bola zvláštne stvorenie. Aj napriek jeho šedinám a ovisnutej koži úplne všade ho stále úprimne milovala a zostávala s ním.
Usmiala sa, keď videla iskričky v jeho očiach a za pochodu vystúpila z pohodlných mäkkých papučiek, aby sa mohla šuchnúť k nemu pod deku.
Zodvihol ju a nechal, aby k nemu vkĺzla a uložila hlavu na jeho rameno.
Automaticky vkĺzla rukou pod jeho tričko, ktoré ešte stále dokonale obopínalo jeho svaly aj keď ich namiesto pevnej a pružnej pokožky skrývala jemná tenká koža. No aj tak bol pre ňu ten najkrajší muž na svete.
Každá vráska, či hlbšia alebo len jemná, okolo jeho očí a kútikov úst, bola pripomienkou rokov, čo spolu prežili, lásky a starostí o ňu. Svet bez neho bol pre ňu len v predstavách peklo. Nedokázala sa utešiť ani skutočnosťou, že majú spolu syna, ktorý chodil na návštevy vždy keď mu to čas dovolil. Bála sa chvíle, keď Patrik odíde a ona zostane bez neho sama a ten čas sa blížil každým dňom, každým nádychom. Cítila to.
Aj napriek tomu, že bola fyzicky stále krásna a mladá, jej duša bola unavená a stará, uväznená v tele osemnástky. Potrebovala si oddýchnuť. Bola tak unavená, tak hrozne ubolená zo života.
Pritisla sa k nemu tesnejšie, skrývajúc tvár v jeho krku, zhlboka inhalujúc jeho vôňu, voňal stále dokonale, ako les a plody, ktoré ponúkal.
Zachvel sa ako zakaždým, keď skryla svoju tvár v ohybe jeho krku a ramena. Boli to roky, čo sa z neho naposledy napila a on len pri predstave, že by to znova urobila prinútil svoje staré práchnivejúce srdce k rýchlejšiemu pohybu.
"Napi sa," šepol, odťahujúc hlavu ďalej, aby jej urobil dosť miesta, aj keď dopredu poznal jej odpoveď.
Vedel, že túži po jeho krvi, rovnako on túžil po jej kusancoch. Tá chvíľka, keď boli spojení bola dokonalá a on si ju potreboval pripomenúť pred tým, než otrčí kopytá.
"Patrik, vieš, že nemôžeme..."
"Radšej umriem pre zástavu srdca pri rozkoši ako v spánku so zaslintanou papuľou. No povedz, Lili, môžem ja zomrieť v spánku? To je tak pod úroveň čierneho vlka," vrčal podráždene.
"Potrebujem ťa s bijúcim srdcom," snažila sa mu vysvetliť, no on to nemohol pochopiť, bol príliš rozhorčený pre telo, ktoré ho prestávalo poslúchať, zatiaľ čo myseľ bola jasná a pamätala si všetko, čo s telom dokázali.
"Potrebujem byť medzi tvojimi stehnami!" opáčil s našpúlenou pusou.
Bol to taký zvrhlík, aj po rokoch ju vedel prinútiť cítiť sa trápne a bola presvedčená, že ak by v nej kolovala krv, bola by červená až na zadku.
Vyhupla sa pomaly na neho a nechala, aby jej dlhé vlasy vytvorili zástenu, oddeľujúcu ich od okolitého sveta. Chcela si ukradnúť čas len na chvíľu.
Jeho čierne oči zažiarili a nesmelo položil ruky na jej boky. Boli časy, keď by z nej to tielko strhol a po nesmelosti by nebolo ani smradu. Prečo tá nesmelosť? Nevedela a nechcela kaziť chvíľku, kedy mu chcela dokázať, že je stále dokonalý a zahorklé myšlienky nie sú opodstatnené.
Sklonila sa a jemne spojila ich pery. Chutil dokonale a nenásytne pritlačila, prehlbujúc bozk. Dokonalý, tak dokonalý.
Jeho srdce zakoplo, cítil to a bol presvedčený, že ona to musela počuť. Prekliaty zradca. Ani chvíľu nemohol hrať s ním.
Jej pery sa vzďaľovali, no on odmietal niečo také pripustiť.
Pritiahol ju späť a pomaly sa s ňou pretočil, pri čom sám seba potľapkal imaginárnou rukou po ramene. Bol stále chlapák.
Rozpustile sa zasmiala, odstraňujúc si vlasy z tváre. Bola nádherná, jeho anjel. Bolo mu na nič z predstavy, že ju tu nechá samú a nechránenú.
"Milujem ťa, ty môj macho," šepla, ťahajúc ho za tričko k sebe.
Chcel prinútiť toho v teplákoch, aby sa zobudil, tak hrozne, no ten zradca sa mu smial a vystieral mu prostredník. Frustrovane si vzdychol, odtiahol sa z nej a skryl tvár v dlaniach.
Ak by sa ho niekto spýtal, čo je najhoršie na svete, odpovedal by bez zaváhania mať pri sebe super sexy ženskú, ktorá vás ako bonus miluje a vy aj napriek tomu, že s ňou chcete mať divoký animálny sex nemôžete. To je hotové peklo.
Odtiahla mu ruky z tváre a usmiala sa neho, bozkajúc ho do dlane. Bola to jej vina, nemala ho blázniť. Dobrý úmysel sa obrátil v zlo a on si hrýzol do pery, odmietala na ňu pozrieť.
"Patrik, si okej?" Hrala blbú, ako za každým, keď sa to stalo.
"Mala by si ísť, nechať ma tak, nestojím za nič, daj ma do starobinca. A nájdi si poriadneho chlapa," vrčal a ona sa usmievala. Srandičky.
No keď sa stretla s jeho tvrdým pohľadom pochopila, že on to myslel úplne vážne a ona vzlykla nad hrubosťou jeho slov.
"Milujem ťa" šepla, no on si odvrkol.
Nevedela, čo mu má na to povedať, nemala čo povedať, poznala ho a bola si istá, že ho proste musí nechať vychladnúť.
Tak sa k nemu len pritisla aj napriek tomu, že on ju neobjal okolo pásu, tak ako to robieval. Nenechala sa odradiť jeho chladom, ktorým trucoval skôr seba ako ju a sama omotala jeho ruky okolo svojho tela.
Držala ani sa nepohla, kým sa jeho telo neuvoľnilo a nepocítila jeho teplé pery na vrchu svojej hlavy.
"Odpusť, ty za to nemôžeš, že som impotent." Kyslo sa usmial, uhládzajúc jej vlasy.
"Odpustené, ty môj durďoš."
Bol tak hlúpy, nevedel, či to každý chlap tak ťažko prežíva svoje dožívanie alebo len jeho narcizmus ho nútil byť v depresiách, ale už to chcel mať za sebou. Zdržoval Emíliu od plnohodnotného života s kýmkoľvek iným.
Chcel koniec, chcel odísť. Nevedel presne, ako to funguje po oddelení duše od tela, no dúfal, že vlci majú skutočne akýsi posmrtný život z produkcie amerických režisérov, kde bude z neba môcť sledovať Em a ich syna.
Nebude sama, bol pripravený.
Zhlboka dýchal a snažil sa sústrediť. Nevedel ako sa umiera.
No keď jeho srdce po pár meditačných nádychoch zakoplo, poťahalo mu kútik do úsmevu.
Cítil Em, ako pri ňom stuhla a stisla jeho tričko na hrudi, kde nechala chvíľu ruky, sústredená na jeho srdce.
Niečo bolo zle, tieseň ju naplnila a ona prichádzala o kyslík. Zhlboka sa nadýchla, ladiac dýchanie s Patrikovým.
Jeho srdce znova zakoplo a ona stisla pery silnejšie. Chcela mu pomôcť, niečo urobiť, čokoľvek. No nedokázala sa pohnúť. Strácala moc nad svojim telom.
Preplietol prsty s tými jej a stisol jej ruku. Cítila teplo jeho dlane šíriace sa celou jej bytosťou a príjemné mravčanie, akoby ju otváralo, cítila sa tak ľahká, vzduch bol sladší, Patrikov stisk intenzívnejší a tlkot jeho srdca takmer nepostrehnuteľný.
Cítil ju, bolo to tak nádherné. Mal pocit, akoby snáď celá bytosť splývala s ňou a on mohol vidieť jej krásnu tvár, zlatavý prízrak z rozprávok, vznášajúci sa nad jeho tvárou.
Voľnosť bola prekrásna. Smrť v jej náručí bola dokonalá.

Dve nadpozemské bytosti vytvorené ako zo zlatého prachu sa vznášali nad schránkami, v ktorých prebývali. Kým nesplynuli v jedno, vytvárajúc jednotu dokonalosti na ceste za odpočinkom. Až budú pripravené oddeliť sa, aby mohli znova zažiť krásu stretnutia, lásky a znovuzrodenia, na veky spolu jeden pre druhého.
 

30.kapitola

13. ledna 2016 v 17:20 | Blacky |  Čierny vlk II. Nový začiatok
Jeho malé telíčko stočené do jemnej plienky bolo to najkrajšie, čo som kedy držal v náručí. Zabudol som na okolitý svet a a vnímal len jeho. Dokonca aj skutočnosť, že sedím pri Em v pohodlnom kresle, zatiaľ čo ona spí, nebola podstatná.
Malý hrdzavý chocholúšik, ktorý sa mu točil až na čelíčku a tuho čierne očká s malými srdiečkovými perami boli dokonalé a jeho malinké ručičky a nožičky...
Bol celý po mne a tá ješitnosť chlapa vo mne sa tetelila blahom, ak by bol dievčatko, nebol by som nadšený, ale chlapisko nemôže byť nebesky krásny.
Em sa pomrvila a ja som zbystrel. Spala posledných dvanásť hodín. Sid, ktorá bola to najlepšie, čo sa nám do životov dostalo pre jej staré "pôrodná babica" skúsenosti, tvrdila, že si ho dopraje pekne veľa, lebo je to vraj poslednýkrát čo spí.
Mľaskla a pomaly si oblizla pery. Bola znova krásna, teda nie, že by inokedy nebola, ale únava a kruhy spod očí boli preč, jej bruško sa stiahlo a vlasy mali zasa zdravý lesklý vzhľad. Zatiaľ čo jej pokožka bola znova smotanovo biela.
"Ahoj kráska," šepol som, sadajúc si s malým na rukách na kraj postele.
Jej úsmev sa roztiahol do dokonalosti, akú som vždy miloval a vložil jej nášho syna do rúk, z ktorých vytvorila dokonalú kolísku, tak ako to dokážu len matky.
"Ahoj miláčik, ty si ale sladký, môj malý pampúšik," šepkala mu do tváričky a ja som bol úspešne odstavený. No paráda, nemá ani dva dni a už mi ju úspešne prebral.
Vzdychol som si s priblblím úsmevom na ksichte, s ktorým som skutočne neodkázal urobiť vôbec nič, vtisol bozk do jej zlatých vlasov.
Zdvihla pohľad, venujúc mi jemný úsmev a vtisla hlavu do mojej hrude.
"Papal?" Samozrejme, ako som si mohol myslieť, že by snáď povedala niečo ako obyčajné ahoj Patrik, ľúbim ťa alebo proste len prejavila trochu nehy aj mne.
"Pred chvíľkou si cucol." Vystrel som k nej svoj malíček, ktorý si potvorka malá ukradol a strčil do pusiny tak rýchlo, že som ani nestihol zareagovať a z jeho malých ďasienok sa vystrčili dva ostré zúbky.
"Že chutí famózne," škádlila ma, prehovárajúc k nášmu chlapčekovi.
Akoby je rozumel našpúlil pusu a naznačil cucanie.
Obaja sme sa ako a povel rozosmiali. Boli to moje lásky, jeden ako druhý mali tú moc úplne ma oblbnúť jediným pohľadom a takmer hneď mi doslova piť krv a pri tom ma prinútiť cítiť sa šťastne. Samozrejme, iným spôsobom. Sprvu som sa skutočne preľakol, že by ma uhryznutie mojim synom mohlo vzrušiť. Našťastie to naopak trochu štípalo, ale inak bolo všetko správne. Bola to jedna z vecí, na ktoré sme sa Sid zabudli spýtať.
Okolitý svet prestal existovať, nič nebolo dôležité vo chvíli, keď sa naše oči stretli a ja som pochopil, že bola hlúposť čakať od nej pozornosť. To ja som bol ten, kto mal venovať pozornosť jej. To ja som bol ten, čo je mal prejaviť lásku a ďakovať jej každý deň po zvyšok života za to, že mi porodila syna.
Úsmev na jej tvári sa rozšíril a jemne naklonenou hlavou študovala moju tvár.
"Si v poriadku?" oslovila ma, pokladajúc dlaň na moju tvár.
"V tom najlepšom. Povedal som ti, ako veľmi ťa milujem? Ako vás oboch veľmi milujem?" Bola to rečnícka otázka, ktorá skôr mala byť vyznaním, no Em, samozrejme, musela podpichnúť a horlivo pokrútila hlavou. "Milujem vás, Emília, oboch až kým nás moja prekliata smrteľnosť nerozdelí."
"Znovu sa stretneme," prehlásila presvedčená a ja som nemal silu jej protirečiť.
Jej utkvelá predstava o tom, že ak sa zaľúbi znova bude to jedine do mojej reinkarnovanej duše, som neriešil. Mala to z tých kníh, čo čítala a miloval som ju až príliš na to, aby som si dokázal želať jej samotu vo večnosti.
Ak jej myšlienka na to, že by v inom mužovi mohla milovať moju dušu pomáhala vyrovnať sa s faktom jej budúcnosti bezo mňa. Nechcel som jej to kaziť skutočnosťou, že moja duša sa už na svet nevráti, pre jej nesmrteľnosť je jej duša uväznená v nesmrteľnom tele, bez nej si nemôže tá moja zopakovať krásu života, znovuzrodenia, hľadania tej jej.
"Samozrejme, navždy moja a navždy tvoj." Vtisol som jej bozk, opatrne si ju pridŕžajúc za temeno, aby som neumačkal nášho syna.
Tiché uvoľnenie hrdla nás prinútilo prerušiť sladkosť bozkov a s tichým zavrčaním som sa obrátil na, o sekundu mŕtvu, Sid.
"Sorry, ľudia, ale dorazili," oznámila nám s pohľadom upreným na mňa a hneď sa aj pratala pre jej šťastie.
Načiahol som ruky k malému a Em mi ho neochotne podala, uhladzujúc si vlasy dlaňami.
"Musela som byť pekne dlho mimo, keď už stihli priletieť," šomrala, upravujúc plienočku, ktorá dokonale zakrývala telíčko nášho malého, no ona ju musela upraviť aj tak, lebo v mojich rukách to tak nemohlo skutočne byť.
"Klasiky, dvanásť hodín, nič extra," usmial som sa na ňu, bozkávajúc ju na vrch hlavy.
Pod schodmi už netrpezlivo poskakovala Zdena a ako náhle zbadala Em, stiahla ju z posledného schodu do medvedieho objatia. V tej chvíli som bol skutočne rád, že ten kyslík nepotrebuje, v Zdenimon zveráku by bola čo chvíľa modrá.
Zdvihla hlavu a všimla si mňa na schode, teda skôr malého, ktorý dal tichým zamrnčaním o sebe vedieť a už bola pri mne, s vyškerenou tvárou mi ho brala z rúk.
"Ahoj Áronko, joj, ty si ale sladký chlapček, poď nech si ťa babka vystíska."
"Áron, mami, skutočne sa nedá každé meno poondiť zdrobneninou. Znie to otrasne. Ak máš nutkavú potrebu vymyslieť mu dajakú sladkú prezývku, nech sa páči. V tom ti brániť nebudem, ale v žiadnom prípade môjho syna nevolaj Áronko," šomrala s rukami prekríženými na prsiach a mračila sa na svoju matku.
Ja som sa len smial, bola rozkošná. Keď vymyslela, to u nás nie veľmi známe meno, varoval som ju, že jej matka vymyslí slovenskú zdrobneninu a jej sa to páčiť nebude... Neposlúchla, tak nech sa teraz nesťažuje.
"Ach bože, tá tvoja matka, ale neboj, Áronko," uškrnula sa na svoju dcéru, "babka si ťa nedá," usmievala sa na bucľatú tváričku, ignorujúc Emine zasyčanie.
"Aspoň, že na neho nešušleš," kývla nad svojou matkou rukou a Zdena sa na ňu usmiala.
"Na deti sa nemá šušlať, ani na teba som nešušlala a nemáš žiadnu rečovú vadu," obhajovala svoje výchovné metódy.
"Si tá najlepšia mama na svete, ja dúfam, že budem aspoň z polovice tak dobrá," šepla Em, jemne ju objímajúc.
Zdene sa nahromadili v očiach slzy a jemne sa odstrčila od Em, tiskajúc k sebe pevnejšie malého.
"Roman, no tak, nestoj tam ako stĺp, poď sa pozrieť aký je náš maličký nádherný," lákala ho, otáčajúc malého tak, aby mu Roman mohol vidieť tvár.
Em stuhla, vystierajúc ruky k malému, keď sa k nim Roman pohol.
Snažil sa kvôli Zdene, po Vianociach mu dala ultimátum a on sa radšej držal bokom, aby mu náhodou neušla aj s jeho dcérou pri nepekných poznámkach na tú jej staršiu.
Stiahol som ju k sebe a nechal ju stuhnutú v mojom objatí, otočenú tvárou k nim, aby mala aspoň trošku pohody, ktorá ju pravdepodobne úplne opustila po priblížení sa môjho otca k nášmu synovi.
Keď vytvoril zo svojich veľkých rúk kolísku a nechal Zdenu, aby mu ho do nej vložila, Em uniklo tiché zastonanie a nechty sa mi zaryli do zápästia. Štípalo to ako sviňa, ale držal som, sledujúc Romanov každý pohyb.
Vydýchol, potriasol hlavou, ukazovákom prechádzajúc po červenom chocholúšiku.
"Hm, hm," uvoľnil si hrdlo, venujúc mi jeden pohľad a sústredil sa na Em, ktorá stuhla. "Je krásny, celý Paťo, keď bol malý, len tie vlásky má po Viktórii," šepol, ťukajúc jemne prstom do nošteka.
"Myslím, že je to skôr výsledok mojej a Eminej farby vlasov, matka s tým nemá nič," upozornil som ho a ani som nevedel, prečo ma pripomienka mojej matky rozčúlila, možno preto, že on robil všetko to, čo by ju sklamalo od hnusných pohľadov na Em, až po moje odvrhnutie. Ale už som bol veľký chlapec. Nepotreboval som ho.
Emin lakeť tvrdo narazil do mojich rebier. "Chce byť milý," zasyčala na mňa medzi zubami.
Aký to obrat, asi jej tie hormóny ešte stále otravujú telo.
"Samozrejme, asi máš pravdu," vzdychol si celý nesvoj a podal malého trochu neobratne Zdene, ktorá si ho hneď s tichým "ťu ťu" pritisla k sebe.
"Hej, já taky!" Mierne strčil do otca, ktorý stál stále pri Zdene, aby sa mohol dostať bližšie k svojmu synovcovi.
Na jeho tvári sa objavil úškrn, keď prstom podráždil jeho nadutú pusu. Malý na to zareagoval presne tak, ako som očakával, no nestihol zakročiť a bratov prst skončil v jeho ústočkách.
Sykol, vytrhol si prst z jeho zovretia a zamračene sa pozrel na mňa.
"Hej, si ho dej do laty, ať se naučí, že se cizí lidi nekoušou!" hromžil so skrývaným úsmevom.
"Nemáš ho dráždiť a ty vlastne nie si tak celkom cudzí, že?" opáčil som, s výrazom pyšného otca.
Sid a Filip sa objavili pri nás a takmer s obrazom dokonalej rodiny sme sa všetci pobrali do Sidinej obývačky, teraz na pár rokov mojej a Eminej. Chlapček sa musel naučiť rozoznať rozdiel medzi našim svetom a svetom, ktorý zdieľame s ľuďmi. Nemohli sme riskovať, že by niekomu nechtiac alebo chtiac ublížil. Musel sa naučiť, čo je správne a čo nie a tu, kde nebolo takmer nič, iba malá dedinka medzi ničím a ničím, to bolo správne miesto.

"Keď bude veľký, bude frajerom našej malej, že Lipi Lup," usmievala sa ako slniečko, pýtajúc si súhlas od Filipa .
Len prikývol, sledujúc moju tvár na ktorej sa postupne z pobavenia pre prezývku tvorilo zamračenie. Tolerovať som sa ho už naučil, bol som mu vďačný za pomoc, ale byť s ním do rodiny? To môjho syna radšej zatvorím doma.
No nechcel som Sid kaziť sny, tak som teda len prikývol. Jej utkvelá predstava, že ak môže upírka po pití krvi čierneho vlka otehotnieť, tak môže aj upír po pití krvi čierneho vlka získať späť svoju plodnosť bola utiahnutá za vlasy, ale ak nebol môj syn dôkazom, že je možné všetko, tak už nič.
Filip nevyzeral, že by sa ešte trápil pre Em a skutočne pôsobil viac než šťastne pri Sidheag. Keď spomínala ich vysnívané dievčatko, len sa jemne usmieval, no v očiach mal ten napätý výraz, že by nedokázal splniť sen. Bolo mi trochu ľúto, tá potreba robiť ženu šťastnou je najzodpovednejšie, čo chlap v živote musí robiť.
Em sa na mňa natisla, venujúc mi uprený pohľad, sľubujúci večnosť. Miloval som tú ženskú najviac na svete.

29.kapitola 2/2

13. ledna 2016 v 17:20 | Blacky |  Čierny vlk II. Nový začiatok
Emília:
Chlad ma obklopoval a nech som sa stiahla do akokoľvek tesnej guľôčky, neprestaval sa mi zarezávať do tela.
Nebola som si istá, či je to skutočne fyzický chlad alebo len emocionálne rozpoloženie pre skutočnosť, že moje telo, v ktorom ešte pred pár hodinami žil môj malý chlapček, sa stalo hrobom, alebo som bola skutočne niekde v mraziarni.
Tak či onak, nedávalo veľmi zmysel, aby mi bola zima, upírom nebýva ani len teplo... objala som si brucho rukami a v duchu prehovárala k môjmu pampúšikovi, aby ešte chvíľu vydržal. Verila som, že Patrik príde a zabije ho. Nikdy som neželala nikomu nič zlé, ani dokonca, aby sa potkol alebo niečo iné, no teraz?
Teraz siahli na to najcennejšie v mojom živote, chcela som, aby Patrik zasiahol, aby ho pre mňa a nášho malého bojovníka rozporcioval pred mojím ksichtom, túžila som sa v jeho krvi vyváľať a telo hodiť šelmám, za všetko.
Jeho monológ o tom, aké som monštrum a ako ničím jeho priateľovi život a on preto musí zasiahnuť ma neprekvapili, no brániť som sa aj tak nedokázala. Bola ich tlupa, všetci vycvičení a rýchli a ja sama, tehotná, gúľajúca sa, pričom moju upíriu časť dokazovala už len potreba krvi dvakrát denne.
Zaprisahával sa, že pomôže Patrikovi nájsť opäť správnu cestu, bol ako prekliaty jehovista alebo niečo také, totálny vypatlanec. Ani prosby ho nezastavili, lebo sme zlo a on musí Patrika oslobodiť.
Neurčité zvuky vrčania a syčania ma vytrhávali z nezdravých driemot, ak to boli driemoty. A ja som sa snažila otvoriť oči a vidieť, čo sa to deje.
"Prisahám, že ak sa môjmu synovi niečo stalo, zabijem ťa!" Patrikove vrčanie a rýchle rytmické kroky sa rozliehali po jaskyni a ja som sebou nedočkavosťou šklbla.
Bol tu. Netrvalo to ani štyri hodiny a našiel ma. Alebo to bolo dlhšie? Nebola som si istá, čas strácal význam, teraz už nezáležalo absolútne na ničom.
Zaprela som sa rukami do chladnej kamenej podlahy a snažila sa posadiť, no telo neposlúchalo a ja som sa s rachotom reťazí, čo som mala na zápästiach znova zrútila na zem.
No namiesto tvrdej chladnej zeme som sa ocitla v teplom náručí, mne tak známej vôni lesných plodov.
Rozvzlykala som sa a nechala ho, aby ma objal. Niekomu sa vyhrážal, hrešil, ako som ho ešte nikdy nepočula a vedela som, že už ani nebudem v tej istej chvíli, keď mi jeho horúce zápästie natisol k perám.
Zhlboka som dýchala a vychutnávala si tú opojnú vôňu, no moje telo ma neposlúchalo a ja som sa nedokázala prinútiť otvoriť ústa.
"No tak, prosím, " šepkal mi do vlasov a jeho dych ma hrial na vrchu hlavy, spôsobujúc, že jediné po čom som túžila bolo sa do toho voňavého tepla zabaliť a nepohnúť sa zvyšok večnosti.
Jeho hlas bol blízko môjho ucha a naliehavosť v ňom mi spôsobovala bolesť. Bola som unavená a neschopná o akýkoľvek pohyb. Nech som sa snažila akokoľvek mu vyhovieť a vpustiť zuby do jeho jemnej kože, neposlúchali ma a bolo z toho len niečo ako jemné hladenie perami.
"Pozri čo si jej urobil, ty vydrbaný...." vrčanie sa zmenilo vo vitie a ja som počula mľaskavý zvuk blízko mojej tváre.
Teplá tekutina sa dotkla mojich pier a Patrikov hlas láskal moje ucho, prosiac ma, aby som otvorila ústa. Poslúchla som a rozovrela pery. Nešťastne povzdychol a mohla som cítiť jeho prsty, tlačiace na kraje mojej sánky, ako sa ich stisnutím sám pokúšal otvoriť.
Sladká krv naplnila moje ústa a Patrik ma ako malé dieťa pochválil, šepkajúc nech sa poriadne napijem. Poslúchla som a pritiahla si jeho zápästie tesnejšie k ústam, noriac do neho zuby. Hrdelne zavrčal, pritískajúc si moje telo tesnejšie na to svoje.
Naše srdcia sa rozbehli znova v jednom rytme, nasledujúc Patrikov spokojný povzdych. Vedela som úplne presne čo cíti, bez srdca sa človek cíti tak prázdny. Ja som sa však nedokázala rozplývať nad krásou nášho spojenia. Stala som sa hrobom, večným, moje dieťa mlčalo, ani malý štuchanec, jeho malé srdiečko, ktoré som počúvala vo svojom vnútri posledné štyri mesiace sa stále nepohlo.
"Zabi ho!" zavrčala som, odhadzujúc jeho ruku od mojich úst. Potrebovala som ho vidieť na kusy.
"Dúfal som, že to povieš, mám však niečo oveľa lepšie." Jeho hlas znel tak prázdne, akoby ani nebol jeho. Akoby muž, ktorý sa mi pred chvíľou prihováral odišiel a namiesto neho mi sem poslali prázdnu napodobeninu.
Bozkal ma do vlasov, šepkajúc, že všetko bude okej. Chcel sa postaviť, no zadržala som ho, ťahajúc ho späť. Nebude to v poriadku, už nikdy.
"Pampúšik je ticho, nehýbe sa," vzlykla som, ťahajúc ho k sebe. Mykol sebou a v jeho očiach sa zalesklo, no na chvíľu stisol pevne viečka k sebe a s odhodlaným výrazom sa znova na mňa pozrel.
"Bude to v poriadku, postarám sa o to. Teraz ma pusť a pozeraj." Stiahlo mi vnútro, keď si uvoľnil moje ruky zo svojho zápästia a potľapkal ma neprítomne po hlave, ako dáke malé mača.
Prešiel pár krokov a ja som ho sledovala, ako sa postavil k Tomovi a Admovi, ktorí sa na neho uškrnuli takmer v tej istej chvíli, ako sa Patrik sklonil a uštedril, medzi nich prikrčený, niekomu ranu.
Igor, docvaklo mi a hneď som sa vyštverala na nohy, aby som sa dostala bližšie. Chcela som to vidieť, vychutnať si to, buchnúť si, rozštvrtiť ho.
"Zostaň!" zavrčal na mňa Patrik, vystierajúc ruku dozadu bez toho, aby sa na mňa otočil.
"Dělal jsem to pro tebe, Patriku, pro tvoje dobro!"
"Urobil si z moje ženy truhlu nášho syna, povedz, čo je na tom dobré?" Pri tých slovách mnou cuklo, vnímal to rovnako. Videl ma ako rakvu. "Na tom, že si zabil moje dieťa a ja teraz budem musieť prísť na to, ako ho z nej dostať nie je skutočne nič pekné a ani dobré. Mal by som ťa zabiť, mal by som ťa roztrhať na kusy. A ver, že ma stojí všetku moju sebakontrolu, aby som ti tým hnusným krkom nepokrútil. Ale mám pre teba niečo omnoho lepšie."
Tom a Adam sa otočili k malému oválnemu vchodu, ktorý viedol z hlavného centra jaskyne, kde sa delila na menšie "bunky" a dopriali mi tak pohľad na domliaždenú tvár Igora. Tak takto ho prinútil byť v kľude, vybil z neho protest. Môj šikovný chlap.
"Sid, zlatíčko, môžeš nachvíľu, prosím?" prehovoril kľudným hlasom, venujúc mi jeden potešený, nedočkavý úsmev.
Poznala som ten druh pohľadu. Jeho prekvapenia boli vždy odzbrojujúce, teraz mi však naskákala husia koža pri jeho šialenom lesku v očiach.
Zamerala som sa na malý vchod a čakala, že sa Sid objaví hneď, no trvalo to asi tri-štyri minúty, kým som spoznala jej fialové vlasy a ramená s farebnými ornamentmi, ako cúvala dnu, ťahajúc niečo.
"Trvá ti to," zahriakol ju Patrik chladne a ona sa na neho otočila, vkladajúc si pod pazuchu telo ženy, zatiaľ čo druhú ruku si položila v bok.
"Mal si si ísť po ňu sám, miláčik, nie som platená od toho, aby som ti vláčila tvoju batožinu," odfrkla si, fúkajúc do vrchu, aby si odstránil fialový prameň z tváre.
"Ty jsi ji sem měla jen přivést, to já se s ní jebal celou cestu sem, tak tiše, šeříku!" ohriakol ju Tom, špúliac na ňu hravo pery.
Zvykla som si, že to dievča si proste musí rozumieť s každým, ale teraz mi ich vtipkovanie prišlo trošku nemiestne.
Dievča sa pod jej pazuchou pomrvilo a zdvihlo hlavu, čím sa jej vlasy zosypali z tváre a moje srdce urobilo tú bláznivú vec, keď máte pocit, že sa vám snáď stiahne do malej vysušenej šošovice.
"Tery," vzdychol Igor a jeho telo sa pohlo v pred. Pocit deja vú mi stiahol žalúdok a moje oči sa začali plniť slzami, toto nemohol myslieť vážne. Prosím, nech je to len zlý vtip.
Mal zabiť jeho, jeho chcem mŕtveho, to dievča s tým nemá absolútne nič.
"Patrik, čo to robíš? Prosím, nechaj ju. Ona s tým predsa nič nemá, prosím, nerob to, nebuď ako on," prosila som, štverajúc sa na nohy.
Hlava sa mi točila a musela som sa zaprieť o studenú kamennú stenu, no bola som odhodlaná ho zastaviť, nech sa už chystá na čokoľvek.
"Neporovnávaj ma s ním! Ja nie som on! Toto je niečo úplne iné, on zabil moje dieťa!" štekol po mne a jeho telo sa roztriaslo, zatiaľ čo tvár sa celá skrivila pod silným nakrčením nosa.
Cúvla som, vystierajúc k nemu jednu ruku v zdávajúcom sa geste. Nevedela som, kde bol momentálne Patrik, ale tento chlap s Patrikom nemal absolútne nič spoločné.
"Ty prosíš o jeho život aj napriek tomu, čo nám urobil, aj napriek tomu, že zabil... Emília, on zabil naše miminko!" pripomínal mi niečo, čo mi skutočne nemusel.
"Prosím o jej život," šepla som, kývajúc hlavou k Terese,, ktorá zmätene hľadela striedavo na mňa a Patrika.
"Nie, nemôžem, ako má potom pochopiť, čo všetko pre mňa znamenáš ty a naše dieťatko, ak mu to nedám pocítiť na vlastnej koži?" Hlas malého ukrivdeného chlapca ma len usvedčil v tom, že Patrik bol úplne mimo.
"Prosím, nech nás jít," ozval sa Igor a obaja sme ako dvojičky obrátili pohľad na neho, vrčiac na neho. On sa odtiaľto nedostane, o to sa sama postarám.
"Teba? Prečo? Zničil si všetko a vraj môj najlepší priateľ," odvrkol Patrik, približujúc sa k Terese.
Bezcitne ju schmatol za vlasy a vytrhol Sid z rúk.
Zakňučala a ruky jej automaticky vystrelili k hlave. Vedela som, ako hrozne to bolí.
Rozplakala som sa, no nemala som odvahu mu čokoľvek povedať.
Adam s Tomom zafuneli a zaťahali za Igorove ruky silnejšie.
"Zabiju tě!" vrčal, trhajúc sebou v neúspešnej snahe dostať sa z ich silných rúk. Adam vycítil môj pohľad a venoval mi jeden jemný úsmev, sľubujúci, že všetko bude poriadku.
Počula som nepríjemné žuchnutie a vrátila sa k Patrikovi, ktorý nechal Teresu dopadnúť na zem, ako vrece zemiakov, pomaly sa pohybujúc k nemu.
"Zabijem ťa skôr," šepol mu od tváre, trhajúc ho za vlasy tvárou ku mne.
"Vidíš tú ženu, " odmlčal sa, usmievajúc sa na mňa spôsobom, až mi z toho stiahlo žalúdok, "tak ona sa z teba nakŕmi, to je to najmenej, čo môžeš urobiť pred tým, kým zdochneš." Šklbol jeho hlavou dozadu, nepúšťajúc jeho vlasy.
"Patriku , ja tě prosím, pusť ji."
"Zabil si moje dieťa, neviem, či si načisto osprostel alebo ten jantár v tvojom zadku pôsobí aj na tvoju inteligenciu, ale vy sa stadeto ani jeden živí neodstanete," sľúbil mu so zlým úsmevom.
Teresa sa odplazila na druhý koniec jaskyne a schúlená do klbka tíško vzlykala, bolo mi jej tak hrozne ľúto.
Jedno bolo, želať si smrť toho skurveného psiska a ďalšie sledovať bolesť nevinnej ľudskej bytosti.
Patrik sa k nej obrátil, keď si dovolila vysloviť Igorove meno a s rozzúreným výrazom tváre ju schmatol znova za vlasy, ťahajúc do stredu jaskyne, kde bol Igor.
Pohodil si ju vo vzduchu ako loptu a ešte za letu ju chytil pod krkom pri čom sa zachechtal, keď Igor zavzlykal, sľubujúc mu pomstu.
Potrebovala som späť svojho Patrika, tento šialenec ma nútil ho nenávidieť, nechcela som Patrika stratiť.
Teatrálne, ako kúzelník zakrútil voľnou rukou v zápästí, akoby nás, svojich divákov, chcel upozorniť na akú časť jeho tela máme sústrediť svoju pozornosť a s fascinovaným pohľadom sledoval, ako sa jeho ruka menila na neľudskú napodobeninu vlčej tľapy s dlhými kostnatými prstami, pri čom na každom bol jeden ostrý pazúr. Pamätala som si tie pazúry, mala som s nimi na krátku chvíľu aj tú česť a vedela som, ako prekliate ostré sú.
Stisol ju v päsť a usmial sa na mňa, vyzývajúc ma aby som ho pozorovala. Bolo mi zle. Z neho a z jeho krutosti sa mi krútili črevá. Pokrútila som hlavou, cúvajúc, keď sa rozmachol rukou a bez varovania ju vrazil do Teresy.
Zrútila som sa na kolená v tej istej chvíli ako Igor v agónii vykríkol a jaskyňu naplnil dávivý zvuk. Igorove zvratky naplnili malý priestor nepríjemným kyslím smradom, ktorý sa miesil s vôňou Teresinej krvi a mne sa zhupol žalúdok.
"Zabiju tě," šepol, utierajúc si ústa potom, ako Patrik pokynul svojim komplicom, aby ho pustili.
Nevyzeral, že ho to mrzí, nepohol ani brvou, keď zo svojej kamarátky vytiahol ruku špinavú jej krvou a neviem čím všetkým.
Prešiel pomaly tým svojím panterím spôsobom, ktorý ma vždy dokázal úplne dostať do kolien k Igorovi a s výsmešným úškľabkom si do látky jeho trička utrel ruky, precízne prst po prste, zatiaľ čo sa Igor krčil na zemi v bolestných kŕčoch.
"Dokonči to, Sid, prosím, nech sa to dievča netrápi príliš dlho pre jeho hlúposť," povedal spôsobom: Sestrička, prosím, vypíšte recept pani Novákovej na vitamíny.
Sid k nej pristúpila, zdvihla jej telo, ktoré sa triaslo v jemných zášklboch ako epileptika a bez zaváhania pokrútila jej krkom.
Patrik sa usmial, zastavil sa na pól ceste ku mne a pootočil hlavu, venujúc úsmev mŕtvemu telu.
Igor sa takmer zúfalo poštvornožky pohol k jej telu, no Adam ho chytil za rameno a prudko potiahol k sebe.
"Tu budeš!" nakázal mu, no Patrik dokázal svoju empatiu, keď len pokrútil hlavou a nakázal mu, aby ho pustil.
Pristúpil ku mne s rukou, na ktorej mal v lôžkach nechtov ešte jej nezaschnutú krv a pokúsil sa ma pohladkať.
Odtiahla som sa od neho. Nikdy by som si nebola myslela, že mi z myšlienky jeho dotyku bude na zvracanie. Chcelo sa mi z toho plakať.
Zamračil sa, prestrčil ruku pod moje špinavé a ulepené vlasy a zatlačil mi na zátylok. Stále uprene hladiac do mojich očí.
"Budete v poriadku, Em, počuješ, postarám sa o to," vrčal, keď tisol svoju dlaň na moje líce.
Zavrela som oči a snažila sa myslieť na niečo pekné a nie na ruku toho muža, ktorá bola ešte pred chvíľou súčasťou brušnej dutiny inej ženy.
Problém bol, že všetko pekné, na čo som zvykla myslieť, keď mi bolo zle bolo spojené s ním, jeho úsmev, hlas, šepkajúci krásne slovíčka lásky, dlane na mojom tele.
Tie isté, ktoré dnes bez okolkov dokázali ublížiť nevinnej žene. Jeho kamarátke odjakživa.
Presunul sa za mňa, ťahajúc ma do svojho náručia. Nechala som sa, s chlapmi ako on som mala skúsenosti, nebolo rozumné sa brániť, aj tak by si urobili po svojom.
Spokojne si povzdychol, keď si oprel bradu o moje rameno a dlane položil na moje vypuklé brucho, hladiac ho v malých kruhoch.
Zahryzla som si do pery, aby som stlmila ston, ktorý sa mi vytvoril v hrdle, no on ma mal prekuknutú a pritlačil jemne pery na môj spánok.
"Neplač, Lili, cez slzy neuvidíš divadlo, čo som pre teba nachystal," chrapčal, tlačiac mi nosom do líca.
Odvrátila som hlavu ešte viac a on frustrovane zavrčal, chytajúc moju bradu jemne medzi prsty, aby ma mohol prinútiť pozerať pred seba, na miesto, kam som nepozrela, od kedy vybral ruku z toho dievčaťa.
"Len sa pozri, láska, no tak, uži si to, urobil som to iba pre teba a pre nášho pampúšika. Nehnevaj sa, láska, chcem len, aby si bola šťastná. Sľubujem ti, že bude všetko v poriadku, vy budete, no teraz sa pozri, prosím."
Tlačil mi prstami na bradu a ja som teda povolila a nechala ho, aby mi ju pridŕžal.
Pohľad na Igora, zrúteného nad telom jeho snúbenice ma ničil. Niečo podobné som videla pred rokmi, keď umrela Kris.
Nevyhrážal sa, nesľúbil pomstu, ani sa nezaprisahával. Proste sa nad ňou skláňal, v rukách drvil jej tričko, s hlavou zaborenou v jej krku dokola šepkal medzi vzlykmi jej meno.
Adam a Tom sa usmievali ako bodyguardi, s prekríženými rukami na prsiach stáli pred vchodom, kam sa presunuli a Sid sedela v tureckom sede, unudene si namotávajúc na prst jeden prameň.
"Budeš v poriadku, miláčik, ocko sa postará," počula som Patrikov šepot a jeho dlaň zatlačila silnejšie na moje brucho.
Prišiel o rozum, musel sa zblázniť, nebolo iné vysvetlenie pre jeho utkvelú predstavu, že náš syn bude v poriadku.
Bol tichý príliš dlho, jeho srdiečko nebilo. Vedela by som, ak by bilo, počula som jeho srdiečko od prvého slabého buch, keď sa z malého embrya konečne vyvinulo jeho srdiečko. Bol mojou súčasťou, nebolo šance, aby mi niečo také krásne a dôležité ušlo.
Rozvzlykala som sa, tisnúc sa k Patrikovi. Potrebovala som jeho objatie, nech už bol akokoľvek sadistický a psychopatický, mňa a nášho chlapčeka stále miloval.
Nebol dôvod sa od neho držať ďalej. Načiahla som sa k nemu, prosiac ho o objatie, no on stiahol moje ruky zo svojho krku a chytajúc ma za boky ma znova otočil na to nepekné predstavenie, čo usnoval.
"Pozri," upozornil ma a ja som poslúchla, venujúc pohľad Igorovi.
Tiché zalapanie po vzduchu ma prinútilo nakloniť sa viac dopredu, zvedavosť bola vždy moja smrť.
Teresine telo sa pohlo v jemnom zašklbe a potom znova. Spozornela som, zatiaľ čo Adam a Tom sa mierne rozkročili a Sid si neskryte zívla.
"Je to tu, teraz sa rozhodne," povedal Patrik natešene a vtisol mi bozk na líce, nechávajúc pery vytiahnuté do úsmevu na mojej tvári.
Igor sa odtiahol, uhládzajúc z tváre jeho snúbenice vlasy vo chvíli, keď otvorila oči.
Zašepkal jej meno a ona sa mu vrhla do náručia, plačúc jeho meno. Bolo to ako v dákej zasranej sladkej veci od Inge L. Ona šepkajúca jeho meno, zatiaľ čo on šepkal to jej, tesne natisnutí jeden na druhom.
Malo to však menší zádrhel, jemu ešte stále nedošlo, čo sa z jeho ženy vďaka Patrikovi stalo.
Otočila som sa na Patrika, ktorý mi venoval ten najviac nezbedný úsmev, aký som u neho kedy videla. Oči mu žiarili a telo mal napäté pod silou eufórie, že sa jeho zlotka podarila.
"Ty si to plánoval," obvinila som ho a on sa usmial, hladkajúc moje bruško.
"Nie je lepší spôsob, ako sa naučiť plávať, než skočiť do vody bez kolesa," mykol plecami a aj keď som tak celkom jeho analógii neporozumela, neriešila som to.
Patrik bol zmenený stratou nášho dieťaťa a ja som si nebola istá, či ešte niekedy bude ako pred tým. Asi aj bolo lepšie, ak by zostal takto pasívne popierajúci, nechcela som ho vidieť, keď mu docvakne, že zabil svoju najlepšiu kamarátku. Už teraz ma bolel každý prázdny nádych bez budúcnosti s mojím malým drobcom, nechcela som prísť ešte aj o neho pre výčitky svedomia.
Teresa sa bez ostychu zahryzla do Igorovho krku a ten šokom roztvoril oči dokorán. Ako som myslela, po chvíľke sa to zmenilo a on slasťou privrel oči, mačkajúc ju vo svojom náručí. Nakrčila som nos a dúfala, že ma na toto Patrik už prestane nútiť pozerať. Nevadili mi jemne šteklivé chvíľky vo filmoch a v knihách som si ich teda skutočne užívala, ale vidieť to naživo, to radšej oslepnem.
Patrik si uvoľni hrdlo a iba okrajovo som zachytila jeho nenápadné gesto k dvom strážcom pri vchode.
Zjavne pochopili aj bez slov, lebo sa pohli dopredu a schmatli Teresu, trhajúc ju z Igora. Na čo len vypleštil oči, zatiaľ čo ona sebou mlela, kopala do vzduchu a syčala. Áno, poznala som ten pocit. Vyrušený obed je sviňa záležitosť.
"Vidíš, nie som až taká sviňa, zachránil som ťa pred vycucaním monštrom. Mám ju zabiť ja alebo to urobíš sám?" uštipačný tón hlasu ma prinútil sa usmiať, keď mi konečne všetko začalo dávať význam.
"Patriku, prosím..."
"O čo? Chceš, aby som to urobil ja? Pre staré kamarátske vzťahy, ktoré pre teba zrejme nikdy neznamenali toľko, čo pre mňa to rád urobím." Smial sa, uhládzajúc Terese vlny dozadu.
"Nech ji, prosím, jít, Patriku, ja tě prosím, je mi líto, co jsem udělal. Spokojený? Už to ale nedokážu vzít zpátky, tak ji nech a pro mě za mě zabij mě, ale ji nech jít," únava v Igorom hlase ma tešila.
Áno, Patrik mal pravdu, jeho darček pre mňa bol dokonalý, ešte keby mi dovolil skončiť to jeho sprosté existovanie.
"Neverím, ty žiadaš o život takej nestvůry? Asi slyším špatně, Igore," zabával sa, ľahkosť v jeho hlase bola ako balzam.
Vedela som presne, kam tým to smeruje, vedela som presne, že splní každý kúsok sľubu od toho, že to bude v poriadku až po to, že bude náš miláčik v poriadku.
Pohladila som si bruško, kde odpočíval môj chlapček. Ocko sa postará.
"Pochopil jsem, rozumím, Patriku," dušoval sa stavajúc sa na nohy.
"Takže by si sa držal ďalej od moje ženy a dieťaťa, ak by sa to malo stať ešte raz. Nechal by si nás na pokoji, teraz keď vieš, čo by som tej tvojej urobil," overoval si a ja som sa stále viac usmievala a hruď sa mi chvela pod náporom šťastia.
Ocko sa postará...
Prikývol. Venujúc pohľad Terese, bojujúcej s vlkmi.
"Ak porušíš, čo si teraz povedal, nabudúce už žiadne upírie znovuzrodenie nebude, je ti to jasné!" vrčal mu Patrik do tváre a Igor horlivo prikyvoval.
Aj jemu pravdepodobne dochádzalo o čom toto všetko bolo. Neudržala som zachichotanie. Patrik sa na mňa obrátil, v očiach mu iskrilo a ja som si previnilo prekryla dlaňou ústa.
Milovala som ho tak veľmi.
"Chceš si do neho kopnúť, zlato? Podržím ti ho," ponúkol mi ho ako Asterix Rimanov Obelixovi a ja som sa so smiechom rozbehla k nemu, objímajúc ho okolo krku.
"Poďme už, chcem byť späť," položila som mu ruky na brucho, verila som, že to bude jediný spôsob, aby po tom túžil tak ako ja a nestrácali sme už čas.
"Jeden chybný krok a si mŕtvy, drž sa od mojej rodiny ďalej a tie galeje stiahni, ak mojej žene iba skrížiš cestu, zabijem ťa." Posledné varovanie bez náznaku úsmevu.
Nič na to nepovedal, len sledoval Teresu v rukách môjho brata a priateľa, čo mi vlastne vždy bol bratom.
"Neznáme se," šepol len, venujúc smutný úsmev Terese.
"Drž se, kotě, bude to jízda," šepol mi do pier chvíľku pred tým, ak sa so mnou vzniesol pár centimetrov nad zem a posledné hodiny zmenil na špatnú, nočnú moru.
 


29.kapitola 1/2

13. ledna 2016 v 17:20 | Blacky |  Čierny vlk II. Nový začiatok
Aj napriek upírej rýchlosti ma dokázalo prekvapiť ako rýchlo sa všetci zbehli vo Filipovom byte, pripravení a rozzúrení, akoby snáď skutočne šlo o nich samých.
Pohľad na dvadsať upírov, natesnaných v obývačke mi trošku dovolil uľaviť pľúcam a vypustiť vzduch, ktorý som držal na mieste v malých pľúcnych vačkoch.
"Bude to v pohode, zlatíčko," pristúpila ku mne Karin a jej útle ruky ma objali okolo krku. Bolo fajn mať tu tak blízku a až osobne známu upírku. Trávili sme veľa času v bare aj napriek tomu, že Em už nepracovala a zastupovala ju práve Karin.
Takže náš vzťah sa dostal až takmer k súrodeneckému. Jedna veľká rodina a ja škaredé kačiatko, ktoré si osvojili.
Počúval som pozorne Filipove inštrukcie a nechal, aby mi prikazoval. Prvýkrát som nemal nutkanie mu drbnúť po tej konskej hube za to, že mi niečo nariadil. V hlave som mal úplne vymetené a chvíľkami som zabúdal, ako sa volám.
Tma pred očami a chlad zmiešaný s podivnou vlhkosťou mi nahádzali na kožu zimomriavky zakaždým, keď ma prepadli a tak som skutočne nebol súci na rozdeľovanie úloh.
Bol som pridelený k Filipovi a Sid, neprekvapilo ma to a istým spôsobom skutočne potešilo.
Sid bola... no proste najbližšia osoba zo všetkých, spriaznenosť medzi nami bola až neuveriteľná, ale to mohlo byť aj časťou vlka, ktorý v nej driemal, časť mojich predkov.
Bolo to presne tri a pól hodiny, čo sa to stalo a už teraz mohlo byť neskoro. Srdce mi znova stiahlo a bolesť zasiahla každú bunku. Zabudol som, aké nepríjemné je cítiť úzkosť a strach.
Rozišli sme sa, my smer Ostrava a ostaní všade možne.
Neprestajné vyzváňanie telefónu som sa snažil ignorovať a sústrediť sa na pachovú stopu, ktorá sa vetvila a strácala v malom potôčiku Jičínka.
"Tak už to zdvihni, lebo ti ten mobil roztrieskam o hlavu!" zavrčala Sid, odbiehajúc odo mňa do ďalšej uličky za novou pachovou stopou. Nemali sme šancu, už teraz ich bolo priveľa.
Nemal som chuť to dvíhať, vedel som presne, čo mi bude chcieť povedať a bol som presvedčený, že sa mi to páčiť nebude. Nakoniec som však spomalil, no nezastavil, nemohol som si to dovoliť.
"Tom, ja teraz skutočne nemám čas, zavolám ti potom, áno?" zavrčal som a na druhej strane bolo chvíľu ticho. No počul som ho ako s niekým niečo rozoberá.
"To mě poser, konečně, poslyš, zvedni to, když volám, kurva!" zavrčal pre zmenu on.
"Nemám práve veľa času!"
"To bych se vsadil, že ne. Kde jseš? Musím s tebou mluvit, hned!" skúšal na mňa autoritatívny tón hlasu. Nech si naserie aj on, za otca mi môže vynadať aj potom.
"Tom, pozri, teraz sa to fakt nehodí, skladám," upozornil som ho.
"Hej, hej, hej, počkej, proč jsi mi nedal vědět, co se děje s Em, co? Poslyš, ať jsi kdekoliv, vrať se, je tady i Adam, jsme připravený ti pomoct, brácho."
V tej chvíli som zastavil a voľnou rukou si vošiel do vlasov. On sa musel zblázniť.
"Odkiaľ to vieš? Ach, otec ti povedal. Do pekla, nechcem ťa do toho namočiť!"
"Otec? Ne, ty jsi mluvil s otcem? To je jedno. Slyšel jsem toho kokota, jak říkal, že musí jít do Šipky, že tam má práci, brácho. Ten hajzl ji tam drží. Jsem si jistý, že ji hledáš, že? Tak, kurva, otoč směr a běž do Štarmbergu, my jsme s Adamem na cestě. Sejdeme se na skokanských u nás, jo?"
"Tak to teda nie! Ty sa vrátiš domov a Adama odvolaj, hneď! Čo ťa, do riti, napadlo? Teba sa to netýka a Adama tobôž nie, má rodinu, kurva, Tom čo nerozmýšľaš? Nemôžete sa ohroziť." Bol to tak nezodpovedný chalan, ako ho mohlo napadnúť sa do toho vložiť! Nechcel som riskovať jeho život. Otec by ho musel potrestať za zradu a Adama jeho otec a kráľ v jednom tiež. Takí blbci.
"To už nech na nás, Patriku. Je to moje ségra, vole, je mě do toho hodně, nazapomeň, že ten klučina v jejím břiše je můj synovec. A Adam tam byl se mnou, slyšeli jsme ho, jak říkal, že potřebuje někoho k Terese, protože bys mohl udělat určite pitomost."
"Igor?" vyhŕkol som, cúvol ďalej o krok, akoby ma niekto oblial horúcou vodou. Tušil som, že by v tom mohol byť zapletený, ale skutočne som dúfal, že sa mýlim.
"Jo, no, to jsem ti zapoměl říct, že on je ten zmrd, poslyš, on o tom neví nikdo ze starejch chcípaků, on si to dělá jako, já nevím, bonusový body, nebo co."
Ten hajzel zdochne, nie je iná možnosť.
"V poriadku, Tom, potrebujem, aby si niečo urobil, tak pozorne počúvaj, toto ho bude ešte bolieť." Usmial som sa pre seba, keď ma napadlo, ako uštedriť tomu zradcovi pomstu a ponaučenie v jednom. Užijem si to.
Filip všetkých stiahol a spolu sme sa pohli do cieľa. Cítil som chvenie v žalúdku a na perách mi pohrával spokojný úsmev, boli sme iba chvíľu od mojich lások a ja Em čochvíľa zovriem v náručí a a jemu uštedrím lekciu, pre ktorú ma bude prosiť, aby som ho zabil.
Tak, ako som si myslel, sa ku nám na pól ceste pridal Tom aj s Adamom, ktorého som odporučil domov, no on o tom nechcel ani počuť.
"Kristína by ma zabila, ak by som prišiel domov a povedal, že Em je ešte stále v prúseri, pochop, moja žena by ma skántrila. Ale teraz vážne, Patrik, nedovolím aby si v tom bol sám. Em je moja sestra, potrebujem ju v poriadku skoro tak veľmi, ako ty." Potľapkal ma chlapsky po ramene a ja som len prikývol.
Brat sa so Sid oddelili a ja som pridal na tempe. Čím sme boli bližšie, tým bola koncentrácia vlkov silnejšia a ja som začal rozlišovať jednotlivé pachy, boli to skurvení zradcovia. Po tom všetkom, čo sme si spolu preskákali... šli proti mne muži, ktorých som vysekával zo sračiek, učil ich, trénoval... Mrchy zasraté.
Pred jaskyňou som zastavil a zhlboka sa nadýchol, cítil som tú ľúbeznú vôňu cukrových fialiek a moje srdce sa stiahlo pod náporom citu. Neváhal som ani chvíľu a rozbehol sa dnu.
Do cesty sa mi však postavil jeden z nich a ja som bez váhania schmatol jeho tenký krk a stisol ho v päsť. Netrápil ma jeho život, no nemal som ani čas vychutnať si chrchlavý zvuk, čo vydával, keď som ho odhodil na zem.
"Zradca!" vykríklo na mňa mláďa. Zastavil som sa, premýšľajúc, kde som ho už videl.
Jeho dospievajúce telo sa do mňa rozbehlo so všetkou vervou a odhodlaním, až ma dojal ten jeho zápal buchnúť si do mňa. Ak by som mal čas a nebojoval so sekundami, nechal by so ho do mňa tresnúť aspoň raz, aby vo vlčom nebíčku mal na čo spomínať. No teraz som sa musel dostať k Em a dať jej napiť.
Schmatol som ho za krk a odhodil ho čo najďalej od seba. Nechcel som ho zabiť, bolo to ešte mláďa.
"Ne... nemůžu uvěřit, že zrovna ty, co j... si byl moj... jím idolem, chtěl jsem být jak ty, ty prolhanej hnusnej...!" fučal, ako sa snažil mi zdeliť svoj názor na moju maličkosť pri chabých a zle mierených útokoch.
Bolo vidieť, že neprešiel mojou školou, takto neschopného by som ho nikdy nepustil ani podpáliť upíra, nieto sa do nich ešte vrhať.
Nemal som na neho čas, znova som ho šmaril o stenu a aby som tomu pridal trošku na vážnosti, zavrčal som na neho mojím chorálom nech sa chlapcovi rektum trošku precvičí a pochopí, že sa má držať ďalej.
Bol však úplne vypatlaný a znova sa vyšterchal na nohy, púšťajúc sa na mňa s vrčaním malého šteniatka.
"Patriku! Nech to dítě!" Hlas toho skurvenca ma vytrhol zo zametania hlinenej podlahy jaskyne a prekračujúc jeho zmätené telo, ktoré som vyviedol z koordinácie som sa pohol k smradovi. Mohol som vedieť, že blondiaci sú všetci proti mne.
"Povedz prečo, Igor," vzdychol som kľudne, aj keď to vo mne vrelo, túžil som mu rozdrbať hubu, no nebol ten správny čas, ešte sme tu neboli všetci. Z okolia boli počuť zvuky boja ale neboli tu tí, ktorých som potreboval.
"Potřebuješ se od ní osvobodit, brácho, to není normální, abys byl s ní, dělám to kvůli tobě, jen pro tebe, uvidíš, že mi jednou v budoucnu budeš děkovat," prehlásil rozhodne a urobil ku mne jeden rázny krok. Krok do pekla.
Moja päsť vrazila do jeho tváre a ako úbožiak, som využil, že spadol a kopol do jeho zasranej hrude, pridržujúc si ho na zemi chodidlom. Ten hajzel si nezaslúžil férové jednanie. Ani on jej nedal šancu, ani môjmu dieťaťu.
Smiech mojej novej sestry sa rozliehal jaskyňou a vyčaril na mojej tvári jeho tichú kópiu. Bol čas.

28.kapitola

13. ledna 2016 v 17:19 | Blacky |  Čierny vlk II. Nový začiatok
"Ale no tak, nebuď blbec a poď. Inak poviem chlapom, že si pod papučou," podpichoval ma môj takmer nezletilý kolega, ale ja som sa mu na to mohol zvysoka.
Pod papučou som teda rozhodne nebol, aj keď možno trochu, no sám sa do nej poslušne vopchal.
"Nie som pod papučou, Tim, jasné? To, že sa po práci ponáhľam domov za svojou tehotnou ženou a dieťaťom, neznamená, že som pod papučou," opáčil som, vracajúc mu šťuchanec, pričom som mu z vidličky zhodil trochu rizota.
"Ešte si s nami nebol ani raz a to si tu už takmer pól roka, kámo, tak tú svoju tehuľu zober so sebou, nik sa hnevať nebude. Pôjdeme na terasku, aby ju dym nepriotrávil, aj toho tvojho drobca. Nerob drahoty."
Ach, nerozumel tomu a asi ani neporozumie. Em sa ledva kotúľala a väčšinu času strávila vyvalená na guči s mojou krvou v pól litrovom kríglaku. Potreboval som byť s ňou doma a dohliadnuť na ňu.
Sid nám vravela o tom, ako vlci zabili jej rodičov a jej sa podarilo ujsť iba vďaka otcovi, ktorý ju bránil a schytal sadu jantárových šípov, ktoré boli mierené na ňu. Nemohol som dopustiť, aby sa niečo také stalo aj nám. Aby sa niečo stalo Em a môjmu drobcovi.
Samozrejme, na rozdiel od Sidinej matky a otca, my sme mali priateľov. Neboli to práve tlupy, ale lepšie hrsť úprimných, ako stádo zradcov. Tim nemohol pochopiť prečo som tak hrozne potreboval byť s Em, prečo som bol skutočne radšej s ňou doma a vychutnával si pohodu na gauči pred televízorom, ako starý párik manželov.
"Bude tam aj Irena," pokýval na mňa obočím a ja som už len pri zmienke tej malej ryšavky chcel ujsť na druhý koniec sveta.
"Tak to už vôbec nejdem, niet šance. To dievča je stíhačka. Akoby jej veta mám tehotnú priateľku nedávala význam ako ostatným na tejto planéte," zasmial som sa, na čo si len povzdychol.
"Keby tak chcela stíhať mňa, do rite, videl si tie kozy? Ale ja nie som jej liga, kámo," frustrovane šmaril vidličku do taniera a prekrížil ruky na prsiach.
Nebol to zlý chalan a asi by za ním aj dievčatá šaleli. Bol ten typ, blond vlasy, veľké modré oči, akurát to post pubertálne akné, ktoré na jeho čele zostávalo mohlo povrchné hlupane odradiť. Problém bol, že všetky boli povrchné, len oni rady tvrdili, že sme povrchní bastardi, hľadajúci dokonalé krásky, no oni boli úplne rovnaké. Sem-tam malá jazvička po akné a už prehlasovali, že sú za čisto kamarátsky vzťah. Ťapy blbé.
"Irena je hus, Tim, také dievča je dobré iba na jednu vec..." odmlčal som sa a žmurkol na neho.
"Presne tú vec jej chcem urobiť," žmurkol späť. Po podráždenosti nezostalo ani stopy. "Tak si to ešte nechaj prejsť hlavou, nebudeme dlho, aspoň hoďku, ja mám zajtra nadčas, tak žiadne barové žúrky." Capil ma po ramene, vstávajúc aj s táckou.
Bol som presvedčený, že Em by určite neodmietla, bola príliš veľký extrovert, aby odmietla možnosť pokecať a spoznať nových ľudí. Ona mala dar očarúvať okolie a nemyslím len krásou.
Ani som nevedel prečo, no nakoniec som vytiahol ten hlúpy mobil a zavolal jej.
"Nehnevaj sa, Patrik, ale mám členky ako balóny napustené vodou, takže ich odkrvujem už takmer pól dňa, vyložené na troch vankúšoch. Ale ty choď, Hunko, nemusíš so mnou stále čučať doma. Kolegovia budú happy a aspoň si zlepšíš vzťahy. Nezabúdaj, že čochvíľa budeme traja a tvoj šéf má tendencie pridávať podľa sympatií," zavtipkovala, no ja som sa nezasmial, nechcel som ju nechať samú.
"Prídem domov a mohol by som ti trebárs pomasírovať nohy, ak by si chcela a ty by si mi potom umyla chrbát a mohla pomasírovať iné časti tela, hm?" Aj cez telefón som si mohol dokonale predstaviť rumenec v jej tvári a počul som tiché zachichotanie.
"To môžeme aj potom, pozri, zavolám Sid a Filipovi, aj tak už dlhšie Sid vraví niečo o dákych vyšetreniach nášho pampúcha, tak to odbijeme teraz a ty sa zabav. Aby si nemysleli, že máš doma zmiju alebo čo. A, preboha, len im nevrav, že mi pomáhaš luxovať dom, by ťa hneď odpísali," smiala sa mi do telefónu a ja som pocítil nutkavú potrebu byť teraz hneď pri nej.
Mala pravdu, potreboval som urobiť nejakú chlapskú vec, trebárs dať si pivo a ohodnotiť nejaké holky v bare. Stával sa zo mňa jeden z tých presladených chlapcov z tvorby love stories čo číta.
"Fajn, tak počuj žena! Ja si teraz zbehnem na jedno pifčo, jasné a ty nebudeš pindať!" zachrapčal som do telefónu a počul Emin chichot v odpovedi.
"Jasné. Doma ťa bude čakať fúria. Ľúbim ťa," povedala nakoniec so slabým smiechom v hlase.
"Aj ja sa ľúbim, aj vás dvoch, tak, pá a isto im zavolaj, nech nie si sama!" prikázal som jej trošku panovačne a sám nad sebou pretočil oči.
"Jasné, uži si pivo," ukončila to bez upozornenia a ja som sa zamračil.
Časy, keď to nevedela zložiť boli očividne preč. Asi to obdobie malo niečo dočinenia s hormónmi, lebo teraz to bola zasa tá stará vyrovnaná Em, akurát s bruškom, v ktorom bolo už nášho futbalistu skutočne pekne cítiť.

Bolo to presne tak nudné a nezáživné, ako som si myslel, že to bude. Rozoberala sa práca a ľudia, ktorí nášmu nadriadenému liezli na nervy. Boli ako babky, klebetiace pred kostolom po spovedi, aby sa mali z čoho vyspovedať pri ďalšej.
Skutočne by som bol radšej doma s Em a vychutnával si pohodu pri dákom hlúpom sitcome na ktorých sa stala závislou a s nacapenou tvárou na jej brušku, provokoval nášho drobca ku kopancom. Skutočne som miloval pocit, keď mi jeho malá nožička narazila do dlane.
Sedeli sme tu už takmer dve a pól hodiny, mal som v sebe tri veľké pivá a bol unudený na smrť. Žalúdok sa mi zachvel a v ústach sa mi vytvorili nepríjemné sladké sliny. Musel som ísť domov, nemohol som tu ďalej byť. Povedal by som im niečo, čo by rozhodne nebolo pekné a ja som si tú prekliatu prácu potreboval udržať. V takýchto chvíľach som skutočne ľutoval, že som nedal tú výšku, teraz som ja mohol mať pod sebou ľudí a nemusel sa strachovať o svoj job, len pre názor. Cena za obyčajnosť technika v automobilke.
"Fajn ľudia, ja už idem, zajtra ideme k priateľkiným rodičom, musím byt ready," usmial som sa na kolegov za stolom a snažil sa vyhnúť očnému kontaktu s Irenou, ktorá vystrčila tú svoju melónovú hruď.
"Ale Paťo, no tak, veď je len pól desiatej, ešte chvíľu bez teba vydrží, čo? Zostaň!" prehovárala ma a špúlila ústa.
"Soráč, fakt musím."
"Irena, schlaď hormón, on má rodinu," pripomenula jej ďalšia kolegyňa a ja som sa na ňu vďačne usmial.

Tešil som sa už domov na sprchu, ktorá bude musieť byť pekne dlhá, aby zo mňa nebolo cítiť cigaretový dym, ktorý Em nenávidí a potom na chvíľu, keď sa k nej šuchnem a ona mi svojimi malými rukami bude hladiť chrbát, až kým nezaspím. Miloval som náš život.
Emina matka bola u nás v podstate varená pečená a ja som bol preto rád. Em ju potrebovala nielen preto, že bola jej matkou, ale aj ako psychická podpora, len žena dokáže skutočne pochopiť, čo tehotná prežíva.
Prekvapivo si rozumela aj so Sidheag, ktorá rada rozprávala príbehy zo svojho života a detstva, vďaka ktorým sme vedeli, že naše malé bude úplne normálne, ako ktorékoľvek, len s tým rozdielom, že bude piť krv, ale na rozdiel od iných upírov vraj znesie aj zvieraciu, čo bolo vlastne logické, keď sa bude živiť mäsom. Žiadne krvilačné monštrum. Vďaka bože.
Aj keď istý čas, kým nebude natoľko rozumné, aby pochopilo rozdiel medzi nami a inými ľuďmi bude musieť byť doma. Naozaj by bolo nepríjemné, ak by si kuslo do decka v škôlke alebo do samotnej vychovávateľky alebo by použilo rýchlosť a silu. Bolo celkom možné, že by to neskončilo práve najlepšie.
Sid sa stala kýmsi podivným členom rodiny. Aj keď výzorovo bola osemnásť ročná ščanda, nedokázal som na ňu tak hľadieť. Pociťoval som k nej rešpekt, aj keď som to, samozrejme, nedal najavo, miloval som ju podpichovať a miloval som, ako dokonale ma dokázala zotrieť. Ale to bolo tým dokonalým genetickým balíčkom, čo jej otec odovzdal.
Často na tú tému vtipkovala, že som niečo ako jej mladší strýko alebo bratanec z druhého kolena, na čom sme sa vždy zabavili.
Áno, mal som to dievča skutočne rád.
Bol som nútený ísť po svojich, tri pivá na mňa síce nepôsobili ako na ľudského muža, ale nafúkal by som rovnako ako on. Prísť o vodičák som si nemohol dovoliť. A malá prechádzka v teplej májovej noci mi aspoň mohla pomôcť dostať zo šiat trošku barového smradu.
Žalúdok sa mi zhupol a moje telo sa pod intenzitou bolesti zrútilo na zem. Cítil som ostrú čepeľ, ťahajúcu sa po mojom krku a pripravila ma o schopnosť sa nadýchnuť. Držiac si krk som lapal po vzduchu a v očiach sa mi tvorili slzy, ako som nebol schopný ani žmurknúť.
Niečo bolo špatne,, nebol som však schopný akokoľvek pozbierať svoje telo z asfaltového chodníka. V hrdle som cítil hrču a roztrasene si siahol na krk, kontrolujúc si ho. Cítil som krv v ústach, aj na krku, no krk bol celý bez škrabanca. Bolesť nemala opodstatnenie a predsa tam bola, silná a intenzívna. Vyšterchal som sa na štyri a snažil sa spamätať.
Po pokuse dostať sa do kopy sa vo chvíli stala snaha dostať sa čo najskôr domov. Bola to sekunda, kedy mi konečne došlo, že to nie ja som bol v bolestiach, bola to sekunda kým mi došlo, že nie ja som mal čepeľ noža pod krkom.
Vnútornosti som mal ako vo zveráku pod intenzitou strachu a nepokoja a len tak-tak som udržal obsah žalúdka. Ako šialený som sa rozbehol domov k mojej žene a dieťaťu, ktorí ma potrebovali a ja som strácal čas hlúpym pivom. Šľak aby to všetko trafil. Bežal som svojou prirodzenou rýchlosťou a nestaral sa o možnosť, že by ma niekto mohol zazrieť. Lapajúc po vzduchu som sa snažil svoje telo udržať na nohách, bolesť bola stále silnejšia a moje zúfalstvo ma pripravovalo o rozum.
Dvere som rozrazil a schody bral po dvoch s kľúčom som sa nezdržoval a proste vrazil do nášho malého bytu, kde som už bolestný vzlyk neudržal a spadol na kolená, vrážajúc päste do plávačky. Prišiel som neskoro, našli ju, vzali ju...
Neschopný pohybu som sledoval červenú mláku, z ktorej sa ťahalo pár čiar po celej chodbe až do spálne. Pred očami sa mi tvorili obrazy, ako sa snažila ubrániť, ako sa snažila uchrániť nášho malého, zatiaľ čo ja som tu nebol a bol vonku...
Podrezali ju ako prekliate prasa. Vybuchol som do svojej podoby. Bez varovania si prevzala moc nad mojím telom a dala mi silu postaviť sa na nohy a ísť za jediným mužom, čo toto mohol mať na svedomí. Musel umrieť.
Nestaral som sa o nič a proste si skrátil cestu skokom z okna. Vo svojej tretej forme som bol rýchlejší a potreboval som stisnúť jeho krk a donútiť ho trpieť za to čo urobil.

Dom bol tichý a tmavý len v Heleninej izbe svietila malá lampička, bez ktorej nezaspala. To bol jediný dôvod, prečo som sa zhlboka nadýchol a vrátil sa do ľudskej podoby. Nechcel som, aby ma moja sestra tak videla.
Dvere otvorila Zdena tisla si k telu župan a s vytreštenými očami sledovala moju tvár. Vedel som presne ako vyzerám, musel som byť pekne odpudzujúci, s vycerenými zubami a šialeným pohľadom pripravený zabiť, roztrhať ho.
"Kde je?" zavrčal som, tlačiac do jej ramien, aby som sa dostal dnu.
"Patrik, čo sa deje? Je všetko v poriadku?" pýtala sa ma, no ja som ju nepočúval, potreboval som ho dostať do rúk a vybiť z neho, kam ju dal odvliecť a potom ho zabiť.
"Kde je?" zavrčal som znova, rozhliadajúc sa po kuchyni okolo seba.
"Do pekla, Paťo, čo tu robíš takto neskoro?" objavil sa na schodoch v tých svojich otrasných pyžamových nohaviciach, trúc si unavene zátylok.
Len pohľad na neho ma napĺňal agóniou. Premiestnil som sa k nemu rýchlo, ako som len dokázal a schmatol ho pod krkom, ťahajú ho zo schodov dole s úmyslom ho vziať von.
Zdena kvílila, otec chrčal a ja som sa škeril do jeho modrajúcej tváre.
"Kde je!" zavrčal som na neho, uvoľňujúc trochu stisk.
Otec sa zaprel rukami do mojej hrude, no nemal šancu, bol to starý dedek a ja som bol navyše čierny vlk, so mnou sa nik nemohol hrať preťahovanú.
"Zošalel... si... u... už... na... či... sto?" chrčal, ťahajúc moju ruku zo svojho krku.
"Kam si ju nechal odvliecť! Čo? Odpovedz!" Hlas sa mi chvel a rukou som si rýchlo zotrel tie skurvené slzy.
"Patrik, prosím," ozvala sa Zdena, ktorá stála natisnutá na druhej strane miestnosti. Bola rozumná a poučila sa, že sa nemá rozzúrenému vlkovi jebať do cesty.
Nestaral som sa o ňu, len ďalej ceril zuby do tváre toho hajzla.
"Paťo?" otočil som hlavu a videl môjho sladkého anjelika ako pod pazuškou držala malého fialového zajačika a rúčkou si utierala unavené očká. Bol som taký bastard...
Obrátil som sa na otca, ktorý využil moju chvíľkovú nepozornosť a vykrútil sa mi zo zovretia, cúvajúc ďalej.
"Zober ju hore, Zdena! Hneď!" zavrčal som, keď neposlúchla na prvýkrát a už len odpočítavala dupanie nôh po schodoch.
Ako náhle stíchli a stratili sa za dverami Heleninej izby som bez váhania vyceril zuby, pripravený ho skántriť.
"Čo sa, do pekla, deje? Nemôžeš mi aspoň odpovedať? Práve si vystrašil svoju nevlastnú matku a malú sestru na smrť!" Tak ešte on mi bude vyčítať moju necitlivosť a krutosť?
"Povedz, kam si ju nechal odvliecť a ja ťa nechám žiť," zavrčal som na neho, tlačiac ho do linky.
"Je niečo s Em?" hral sprostého, rukami sa zapierajúc do mramorovej dosky.
"Nehraj kokota, Roman, potrebujem to vedieť hneď! Tvoji ľudia ju podrezali ako dáke prekliate prasa na porážke, ak čo najskôr nedostane moju krv, naše dieťa zomrie! Tvoje vnúča... otec," vypľul som na neho znechutene.
"Nikoho som neposlal, Patrik, nikdy by som to neurobil, prisahám, si môj syn, nikdy by som ti niečo také neurobil."
"Prečo myslíš, že ti budem potom všetkom veriť? Zriekol si sa ma, vyjadril si dosť jasne, ako ti Em prekáža!" vrčal som mu do tváre a snažil sa zúfalstvom nerozrevať.
Bolo to niečo, čo proste zabolí. Vlastný otec sa postará o moju smrť, lebo ak Em a malému ublížili a ja im nedokážem pomôcť... Bol som presvedčený, že to už druhýkrát nezvládne.
Jej srdce už v mojej hrudi nebilo a ja som sa cítil prázdny, oklamaný, zradený a neschopný.
Otcove ruky sa natiahli, vyceril som zuby, čakajúc útok, no on ma schmatol do náručia a stisol ma, tak ako keď som bol dieťa a buchol sa a mama nebola na blízku, aby pofúkala ranu.
Nechcel som plakať, chcel som byť zúrivý a chcel som mu ublížiť, chcel som zabiť všetkých, čo by s tým mohli mať niečo spoločné, no namiesto toho som nechal, aby ma objal a ako malý chlapec som proste reval na jeho ramene, buchájúc päsťou do druhého. Bol proti mne celý vesmír. Len ja môžem prísť dvakrát za život o jedinú ženu, ktorú som kedy miloval a o dieťa, ktoré som s ňou vždy túžil mať.
"Musíš sa pozbierať, Paťo, nájsť ju. Toto nikomu nepomôže a už vôbec nie jej a vášmu dieťaťu."
Odtiahol som sa od neho. Mal pravdu. Nedokázal som mu pozrieť do očí ani sa ospravedlniť. Tá priepasť medzi nami len tak nemohla zmiznúť a hanba, ktorú som cítil za to, ako som sa na neho vrhol tobôž nie. Len som prikývol, cúvajúc ako rak pospiatky, vracajúc sa znova do Žiliny, kde bol zasa jediný človek, ktorý mi naopak od tohto, mohol skutočne pomôcť.

Búšil som na jeho dvere neuveriteľne dlho. Bolo to netypické pre jeho dokonalý sluch a rýchlosť. Keď sa však objavil strapatý a len v teplákoch, natiahnutých nízko na bedrách, zatiaľ čo Sid sedela schúlená v jeho tričku a snažila sa byť neviditeľná, pochopil som, že som bol pravdepodobne práve nominovaný za kazišuka.
Nemal som však čas riešiť ich novú verziu vzťahu, keď že sa obaja prezentovali ako najlepší priatelia a skoro až súrodenci. Ale na druhej strane, čím bude ďalej od Em, tým lepšie, nech si trebárs preťahuje aj biologickú sestru, je mi to šumák.
"Patrik?"
"Sorry decká, ja, potrebujem tvoju pomoc Filip." Vošiel som dnu a krátko kývol na Sid, ktorá sa medzi tým stihla navliecť do krátkych šortiek.
"Stalo sa niečo?"
Či sa stalo niečo? Stalo a všetko.
"Oni ju našli a niekam mi ju odvliekli, Filip, nemám potuchy kam. Rozdelili sa, pravdepodobne do viacerých smerov, aby ma zmiatli. Nedokázal som zachytiť jednu stopu, bolo ich minimálne šesť." Nebol som si istý tým číslom, možno som preháňal alebo len nebol schopný sa sústrediť. Potreboval som jeho nos.
"Ako to myslíš, že odvliekli? A kde si bol, do pekla, ty?" vrčal mi do tváre. Nepomáhal mi, už aj tak som sa cítil na chuja.
"A kde ste boli vy? Namiesto posúvania vášho priateľstva na vyšší level ste mali byť u nás a dohliadnuť mi na ňu," opáčil som, strieľajúc pohľadom striedavo na oboch.
"Prečo, preboha, by sme to mali robiť? Je to tvoja žena. Mám nárok na osobný život. Nie som povinný ti ju strážiť, toho postu si ma úspešne zbavil!" odfrkol si podráždene.
"Vravela, že prídete, že vám zavolá, mali ste tam byť!" obviňoval som ich, aby som nemusel myslieť na to, akú pravdu mali jeho slová. Mal som ju strážiť, starať sa. Namiesto toho som bol s ľuďmi, s ktorými si vlastne nemám ani čo povedať. Bolo ľahšie zvaľovať vinu na iných.
"Nik nám nevolal. Teda ona určite nie," odpovedal a pritiahol si Sid do náručia, keď k nemu pricupitala.
"Ono sa to stalo, znova to urobili, znova," zavzlykala, skrývajúc tvár vo Filipovej hrudi.
Bolo mi zle, chcelo sa mi vracať a tĺcť a revať. Všetko naraz. Hľadel som na Sid a jej bolesť mi skazeným spôsobom pomohla dostať sa z nervového záchvatu. Mohlo to byť tým, že som nenávidel bolesť svojich blízkych.
"Musím ju nájsť, prosím, ja... ospravedlňujem sa Filip, nechcel som sa chovať ako šulin, prosím, len mi pomôž, oni ju podrezali, akoby vedeli, že, že moju krv potrebuje. Celý byt sa mi, kurva, kúpe v moje krvi." Zašiel som si rukami do vlasov a kým mi ich Sid nevytiahla, ani som si neuvedomil ako silno som si ich zaťahal.
"Nezbijú ju, Patrik, oni chcú aj teba, chcú ťa potrestať za prehrešok, len ju odstavili, vyslabnutý upír je ľahší súper. Musel to byť niekto, kto vedel kde ste, kto vedel o vašich krokoch a aj o tom, že čaká dieťa," upozorňovala ma na niečo, čo mi bolo jasné.
"Fajn tak, aký je plán?" prehovoril Filip. Zatriasol som hlavou, nevedel som ani ako sa volám, nieto ešte snovať plán.
"Ja skutočne netuším," šepol som zúfalo.
"Pustíme sa po pachových stopách a jedna nás hádam zavedie k Em," navrhol Filip a ja som mu nikdy nebol tak vďačný ako práve v tej chvíli, malo to však jeden zádrhel, boli sme traja a vzduch prúdi, stopa slabla a moje lásky nemohli byť už ani chvíľu bez krvi. Každá sekunda znamenala riziko pre moje dieťa.
"Potrebujeme viac ľudí," upozornil som a Filip prikývol.
"Postarám sa o to, je nás tu viac než dosť, čo si skutočne vychutnajú nakopanie vlčej rite," zaškeril sa a ja som sa usmial.
Mal som upírich priateľov, čo mi boli bližšie ako rodina. Ak by mi to niekto povedal pred rokmi, asi by som sa urazil a zmordoval ho. Ja a priateliť sa s upírmi? Snovať plány s upírmi ako napadneme vlčiu svorku? Nemožné! A predsa to tak skutočne bolo. A tí upíri, ktorých Filip síce nespomenul menom, ale vedel som, ktorých myslel, mi boli novou rodinou, ktorá pri mne a Em skutočne stála.
Tak sa stalo, že z čierneho vlka, milujúceho smrť upírov sa stal čierny vlk, bojujúci po ich boku.
Ale účel predsa svätí prostriedky.
"Ďakujem ti," šepol som mu a on s jemným pokývaním hlavy potľapkal po mojom ramene.
"Musíme sa pripraviť, nebude to ľahké, tak kašlať na emócie a ísť si za cieľom bez citu a tvrdo!" Vedel som presne na čo narážal.
Bolo viac než možné, že medzi nimi budú vlci, ktorých som poznal a ja som hneď pomyslel na jediného, ktorého zrada by bola asi najhoršia. Ale to stále neznamenalo, že by som ho nechal žiť alebo čo i len zaváhal pri boji.

27.kapitola

13. ledna 2016 v 17:18 | Blacky |  Čierny vlk II. Nový začiatok
Naše prebývanie vo Filipovom byte sa nelíšilo veľmi od toho v našom. Teda s tým rozdielom, že sme namiesto teplého kakaa s vianočkou a čerstvým maslom na raňajky zbehli do lesa a spoločne si ulovili niečo šťavnaté pod zub.
Bolo to rutinou a už sme sa nad tým ani nepozastavovali. Ako keď sme pred tým vstali a posadali si u nás v kuchyni za stôl na raňajky, tak sme sa vybrali do lesa a nestarali sa o nezvyčajnosť.
Krv zo mňa skutočne nepila, no netvárila sa, že by jej akosi chýbala a ja som sa nechcel sťažovať pre pocit prebytku, vyzeral by som zúfalo. Bol som presvedčený, že ak by to ovplyvnilo náš sexuálny život, sama by ma pricapila o podlahu a cucla si, bola skoro rovnaký maniak do sexu ako ja, ak nie väčší. No všetko fungovalo tak ako malo, len ona prestával byť s úbytkom mojej krvi vláčna a mäkká, ale nebolo to zasa tak zlé. Aspoň som sa nebál modrín, čo by som jej mohol spôsobiť, do kameňa ťažko vtlačíte svoje prsty.
Dnes však bolo niečo zle. Jej pravidelné budenie počas piatich dní, ktoré zahrňovalo obsypanie mojej tváre miliónom malých cudných božtekov sa nekonalo a ona schúlená do klbka tíško stonala na kraji posteli, čo najďalej odo mňa, akoby sa bála, aby ma nezobudila.
Boli sme však príliš naladení na jednu vlnu, nielen srdcom ale aj fyzicky, lebo som celkom kvalitne mohol cítiť kŕče, ktoré ju trápili, akoby boli moje.
Neboli však a ja som ich dokázal dosť potlačiť do úzadia, aby som sa mohol pritisnúť k nej. Na jej čele sa tvorili kropaje potu a tvár mala stiahnutú do bolestnej grimasy.
"Zlato, prečo si ma nezobudila?" vyčítal som jej, keď som sa vyštveral z postele a obišiel ju, aby som si ju mohol vyhodiť do náručia, no ona ma zastavila takmer s hysterickým výkrikom, nech s ňou ani nepohnem.
Odtiahol som ruky, ktoré som medzi časom strčil pod jej chrbát a ohyb kolien a len si k nej kľakol.
Nevedel som, čo mám robiť, nevedel som, čo sa s ňou deje a cítil, ako sa mi v očiach zúfalstvom tvoria slzy. Všetko bolo dokonalé, posledné tri dni, čo sme tu boli sme si žili ako v rozprávke. Dokonca som si predĺžil dovolenku na ďalší týždeň lebo to nevyzeralo, že by sa henten tak skoro vrátil, tak aby sme mali viac času potom pre tú jeho známu...
Teraz by som dal všetko preto, aby sa pohoda tých dní vrátila.
Načiahol som ruky, no ona len zasyčala, vrážajúc si ruky do vlasov.
"Em," oslovil som ju šeptom, naťahajúc k nej ruku, no na koniec som ju nechal klesnúť na matrac.
"Ticho, prosím, nič nevrav, nehýb so mnou, nechaj ma tak!" syčala v agónií.
Nenávidel som, že som jej nevedel pomôcť, cítil som bolesť v pod brušku, akoby ma niekto nepekne nakopal
"Donesiem ti trochu krvi, čo? Chceš? Možno ti pomôže," neodolal som a dotkol sa jej čela, zotierajúc jej dlaňou pot.
Vrchná pera sa jej nariasila a pridržala si moje zápästie pri nose, čuchajúc ako pes, ktorý zavetril stopu.
Sklonil som sa k nej a posunul si ruku nižšie k jej ústam, potrebovala ju, mohol som sám cítiť tú túžbu, tá intenzita ma takmer dostala na lopatky. Naše puto silnelo zo dňa na deň, nemohol som sa sťažovať, bolo ešte silnejšie ako to vlčie a v iných prípadoch by som si ho skutočne užíval, no nie teraz, keď sa trápila a vedel som úplne presne, čo prežíva.
"No tak si daj, nič sa nestane, kašli na hrdosť, Em, nebudeš tu v bolestiach!" zavrčal som na ňu, no ona odsotila moju ruku, naťahajúc si XXL tričko v pästiach, akoby ho chcela zo seba strhať, akoby jej bolo pritesné.
Žalúdok som mal ako na vode pri pohľade na ňu a bolesť, od ktorej som jej nevedel pomôcť.
"Nie!" chrčala a ja som teda čo najrýchlejšie zbehol do kuchyne, pripravil jej nulku, ktorú mala tak rada a dúfal, že som ju nezohrial až príliš. Ešte som sa nedostala tak ďaleko, aby som bol schopný ju ochutnať a bol som si istý, že ani nikdy nedostanem. To bolo niečo, čo som u nej mohol tolerovať, ale nikdy zdieľať.
Pomohol som jej posadiť sa a podal jej šálku. Ruky sa jej triasli ako narkomanovi a s jemným ďakujem si odpila, keď som jej priložil šálku k popraskaným perám. Malé úlomky jej pier, jemné ako prach, sa vznášali na hladine červenej tekutiny a z jej suchých rán sa drobili ďalšie a ďalšie.
"Absťák, to prejde," presviedčala ma, no ja som si tým nemohol byť istý. Rozprávala mi, že pitie vlčej krvi vyvoláva závislosť, vedel som o o tom už pred tým. Ale nemyslel som, že by to mohlo byť takto vážne, neveril som, že by to bolo takto vážne.
Ruky sa mi chveli, keď som jej prikladal pohár znova k perám. Už som ju stratil a nechcel som to prežiť znova, ale ako som to mal zastaviť, keď som sám nevedel, čo s ňou je?
Čo keď sa všetci mýlili? Čo keď moja krv nie je lepšia, sýtejšia, mocnejšia, čo keď na upírov pôsobí presne naopak, ako tichý zabijak, najskôr dopraje rauš ako žiadna a potom pomaly zabíja.
Nikdy som jej nemal dovoliť zo mňa piť, nikdy som ju nemal nútiť.
Za všetko, čo sa ten čas stalo, toto bolo to najhoršie. Nebolo slov, čo by vyjadrili moje pocity pri pohľade na moju jedinú lásku, ako sa doslova rozpadala v prach, zatiaľ čo sa v kŕčoch chvela, stočená do klbka. Ani som si neuvedomil, že revem, kým mi na päsť, ktorú som si kŕčovito pritláčal k ústam nedopadla prvá slaná kvapka. Nevedel som, čo mám robiť. Ako náhle som sa priblížil na viac ako dva kroky, začala prosiť nech sa nepribližujem a to ju pripravilo o sústredenie nestonať nahlas a jej roztrasené pery opustil výkrik plný agónie.
Zvažoval som, či by skutočne nebolo proste lepšie prinútiť ju sa napiť, aby jej bolesti alebo čokoľvek to bolo pominuli alebo ju nechať a čakať, či to prejde. Ani jedno ani druhé nezaručovalo pozitívny výsledok a ja som behal po izbe ako lev v klietke.
Nedvíhal, ten nemecký smrad bol vypnutý a ja som zúfalstvom zavrčal, na čo ona odpovedala zastonaním. Skúšal som mu volať asi stokrát, výsledok stále rovnaký. Nebol si som istý, či by mi dokázal pomôcť, ale potreboval som niekoho. Bolo mi jedno koho, stačil aj on a tá jeho známa, ktorá mohla mať odpovede. Potreboval som ju v poriadku.
Jej telo sa prestalo chvieť a ona vydýchla. Úľava nachvíľu skrášlila jej tvár a ja som sa k nej pohol. Bolo po záchvate a ona bude už okej. Bol som presvedčený.
Otrel som si oči a pousmial sa nad svojou zbytočnou hystériou. Je predsa upír, niekto kto je mŕtvy už predsa nemôže umrieť. Zhlboka som sa nadýchol, spokojne krútiac nad sebou hlavou. Všetko bolo okej.
Moje srdce v hrudi zakoplo a ja som otvoril ústa dokorán, lapajúc po vzduchu. Bol však príliš riedky a ja som nedokázal poňať dostatok, aby som mal pocit dostatočného nádychu. Zaprel som sa rukami o stenu a sledoval ju. ako tam kľudne ležala. Naše srdcia znova zakopli a mne stiahlo hruď v imaginárnom zveráku, z ktorého nebolo úniku.
A potom stíchli. Zatlačil som si rukou na hruď, neschopný prinútiť ho pokračovať v činnosti. Kým jej srdce bilo, bol som si istý, že je v ako takej pohode, teraz som bol zrazu sám, zvykol som si na zdvojený tlkot, zvykol som si na symfóniu našich sŕdc. Teraz sa však rozbiehalo len to moje, samé a monotónne.
Nebolo čo riešiť, potreboval som jej srdce v pohybe. Dvoma dlhými krokmi som bol pri nej a rýchlo sa bez váhania uhryzol do zápästia.
Na jej pery nedopadla ani prvá kvapka pred tým, ako som jej ho priložil k perám a ona sami po ňom hodila tak rýchlo, že som stihol zaregistrovať len jej dlhé vlasy.
Zahryzol som si do pery, keď mi do jemnej kože prenikli jej zuby a v tom istom okamihu ma takmer túžba pripravila o schopnosť zostať pri zmysloch.
Jej pleť sa zo sinavej znova krásne sfarbila do smotanovej a rany na perách sa ucelili. Srdcia naskočili takmer okamžite a kŕče boli preč.
Sedel som na kraji postele a sledoval jej pery, obomknuté okolo môjho zápästia ako pekne pomaly sala a jazykom láskala rany, ktoré som si urobil. Spokojne vydýchla, poslednýkrát jazykom prešla po ranách a potom ju odstrčila a s jemným úsmevom na perách si pretiahla prikrývku až cez hlavu. Celý roztrasený som si ľahol späť k nej. Tento krát ma neodstrčila a spokojne sa obrátila, tvár zabárajúc do mojej hrude.
Pritisol som ju k sebe a modlil sa, aby sa nehnevala, keď príde k sebe, že som jej dal zo seba piť. Teraz som sa tým však nemienil zapodievať a zamuchlal nás do prikrývok, tisnúc ju k sebe najviac, ako som vedel.

Spala ani nie hodinku, spokojne vydychovala pritisnutá tesne na mojom tele.
Sľúbil som si, že už nedovolím, aby sa od moje krvi odstrihla na viac, ako na dobu, kým budem v práci. Utvrdilo ma v tom aj jej spokojné ahoj, keď otvorila oči.
Bola okej, akoby sa dnešné dramatické ráno nekonalo a vtisla mi bozk na pery, štverajúc sa na moje telo.
"Em, myslím, že by..."
"Nebudeme sa o tom baviť, proste sa o tom nechcem vôbec rozprávať," zahriakla ma, väzniac mi ruky nad hlavou.
"Bál som sa o teba, ty hlupáčik, budeme sa o tom baviť, už to nikdy nechcem zažiť, takže teraz si vypočuješ, čo mám na srdci. Jedno je ležať a nevedieť o sebe a druhé sledovať, ako niekto na kom ti záleží má také bolesti, že o sebe nevie. Ver mi, že ani to druhé nie je dvakrát príjemné, mám skúsenosti z prvej ruky. Takže od teraz zo mňa budeš piť! Či sa ti to páči alebo nie. Či to skončí milovaním alebo len spokojným spánkom. Je mi to úplne jedno, proste sa napiješ."
"Skončil si," posmievala sa s naklonenou hlavou na bok, sledovala s pobaveným výrazom moju zamračenú tvár.
"Ani z ďaleka," sľúbil som, no ona ma umlčala bozkom. Vždy vedela, ako ma pripraviť o reč.
"Ale ja mám hlad," oznámila takmer detsky, čo sa úplne vylučovalo s jej pusou nacapenou na tej mojej.
Zdalo sa mi, že je maznavejšia ako som si ju pamätal. Ale neriešil som to, ja som si ju rozmaznal, presne tak ako so vždy chcel.

Smial som sa, keď mi vyskočila na chrbát a popoháňala čo najskôr domov, po výdatných raňajkách. Strihli sme to zozadu, aby sme nemuseli cez celý bar. A ona ma hneď, ako sme sa ocitli skrytý v ich budove kostola, prirazila o stenu a jej mršný jazyk bol v mojich ústach. Prekvapilo ma to a po dnešnom ráne som nebol celkom schopný reagovať, stále som ju videl rozsypávajúcu sa ako piesočnú vílu.
"Ale no tak, len ma zober hore, nie som tak rozbitná, rada dokážem," provokovala, no ako náhle som si ju vyhodil do náručia a vybehol hore, zarazila sa a s vycerenými zubami vbehla do ich bytu.
"Hallo, Engel," počul som toho čuráka a rozladene vošiel za ňou do bytu. Radovánky sa skončili.
Okná boli ako inak do korán a on sedel na parapete jedného z nich, zatiaľ čo sa v chladničke hrabalo akési dievča s fialovými vlasmi a pokerovaným chrbtom a rukami.
"Dovoľte, aby som vám predstavil Sidheag, ale priatelia ju volajú proste Sid," zoskočil z okna a objal ju okolo pásu, vtískajúc je bozk na rameno.
Dievča sa na nás otočilo a obdarilo nás dokonale bielym úsmevom. Prekvapením som otvoril ústa, keď nám odhalila svoje tetovania na rukách a hrudi.
Em do mňa šťuchla a zamračene našpúlila pusu.
"Ahoj som Emília a tento čumil je môj nevychovaný priateľ." Podala jej ruku a dievča, ktoré nemohlo mať viac ako osemnásť ju prijalo.
"Čakala som na túto chvíľu tak dlho" prehodila, venujúc mi jeden veľavýznamný pohľad.
Tak to som veril, každý sa chce stretnúť s mojou maličkosťou.
Pristúpila ku mne a prezerala si ma rovnako zaujate, ako ja ju. Bola zvláštna nie len výzorovo. Jej zelenkavé oči boli príliš pozorné a voňala skutočne neuveriteľne. Bola sladké ako figy a cukrová vata, no bolo tam aj niečo z lesa, svieže a nespútané ako v každom z nás vlkov. Nedokázal som to rozlíšiť. Skutočne som mal silné nutkanie sa k nej skloniť a čuchnúť si.
Em sa na mňa mračila a Filip si uvoľnil hrdlo, čím ma úspešne vytrhol zo sústredeného pozorovania toho čuda.
"Ty normálne slintáš!" obvinila ma šeptom Em. Pokrútil som hlavou, taká blbosť. Bol som si stopercentne istý, že neslintám. A navyše pokerované holky neboli môj typ. Miloval som jemnosť a smotanovú farbu pokožky iba jednej ženy.
"To teda určite nie, ty to necítiš? Niečo s ňou nie je v poriadku," upozornil som na skutočnosť, ktorá Em pravdepodobne unikala a odpoveďou mi bol jemný smiech dievčaťa, ktoré sa oprelo do Filipovho ramena.
Musel som priznať, že som bol skutočne prekvapený tým ako si navzájom potrebujú byť blízko. A po očku sledoval Em, ktorá si to buď nevšímala alebo sa jej dostatočne darilo skrývať prekvapenie.
"Posaďte sa, bude to na dlhšie," pokynula rukou na stôl a ja som teda chytil Em za ruku a posadil sa, ťahajúc ju na svoje kolená.
"Nemôžem uveriť, že som sa dočkala tak závažného prehrešku ako je vzťah čierneho vlka a upírky," vydýchla fascinovane a stisla Em ruky vo svojich, nemohlo mi uniknúť, ako mala na každom nechte na čiernom podklade malé biele kostričky. Oh, čudné stvorenie.
"Čo si zač?" Nedalo mi a ona stiahla ruky z moje ženy a zaprela si do nich bradu.
"Som to, čo vy dvaja." Žmurkla na mňa. Nemal som náladu na hry a už vôbec nie od ščandy, čo by mala teraz niekde sedieť doma a tešiť sa z nových korčúľ alebo šušu bábiky. "Som výsledkom hriešnej lásky," znova tajomne zachrapčala a jej oči sa zúžili do malých čiernych škáročiek, nahrubo nanesenými čiernymi očnými tieňmi.
"Ach, dievčatko, nechaj si, prosím, tie inotaje, jasné? Nemám čas ani chuť na tvoju potrebu pútať na seba pozornosť, tak čo keby si konečne povedala, čo máš na srdci, ak máš ako prispieť, tak to, prosím, urob, ak nie, tak to proste povedz na rovinu a nezdržuj ma," vrčal som, no ona sa znova usmiala.
"V prvom rade, nie som dievčatko, mám minimálne päťdesiatkrát viac rokov ako ty. Ale dobre, asi sme nezačali najlepšie, tak pre moju dobrú vôľu od začiatku, áno?"
Vzdychol som si. Bolo zbytočné čokoľvek tomu maznavému decku povedať.
"Volám sa Sidheag Aonghas. Ale v dnešnom svete som pre Sid, je to prirodzenejšie a nevyvoláva otázky. Som dcérou čierneho vlka, ktorý sa zaľúbil do upírky. Som jediná svojho druhu."
Svet sa zatočil a nebyť Em, ktorá mi zaprela svoje telo do hrude, pravdepodobne by som sa zrúbal zo soličky. Nebolo možné, aby to bola pravda. Bola tu možnosť, že by sme mohli mať dieťa niekedy v budúcnosti? Kúsok mňa a Em, dokonalú malú krásku a malého nezbedníka? Srdce mi bilo ako splašené, keď Em pritisla svoje ruky na jej ploché brucho. Raz tam bude dieťa, výnimočné a krásne po nej.
"Bože," vydýchla Em. Vedel som presne, ako sa cíti. Cítil som sa rovnako, tá možnosť rozochvela celé moje vnútro.
"Moji rodičia sa spoznali pri boji, kde mali jeden druhého zabiť, no nakoniec to dopadlo tak, že sa zamilovali. Matka mi ten príbeh rozprávala ako rozprávku na dobrú noc. Kedy sa vraj ich srdcia potom, ako sa z neho napila, rozbúšili v jednom rytme a otec namiesto toho, aby ukončil jej život ho začal chrániť ako svoj." Filip ju objal, ťahajúc ju do svojho náručia.
"Mein kleines Glück, nemusíš o tom rozprávať," šepkal jej do vlasov, no ona len pokrútila hlavou znova sa otáčajúc na nás.
"Prepáčte, som trošku rozcitlivená, keď na nich myslím, moji rodičia kvôli mne museli neustále utekať, nerozumeli ich láske. Ale boli šťastní. Matka mi zverila všetky informácie, aby som bola pripravená, ak by sa stalo, že by ich chytili a ona by už nemohla byť so mnou. Chcela, aby som pripravila všetky pári, ako boli ona s otcom, verila že nie sú poslední. Netušila som však, že to potrvá cele tisícročie. Matka by bola nadšená."
"Ja nechcem byť bezcitný, ale ako to súvisí s nami?" nedalo mi, odbočila od témy a ja som potreboval zistiť, čo je s Em.
"Je to o vás, Patrik, všetko, čo som povedala, je o vás. Keby si mi neskákal do reči, pokračovala by som," vzdychla, utierajúc si končekmi prstov zaslzené oči. "Em sa nedeje nič vážne, matka mi rozprávala, ako potrebovala rovnako mäso a otcovu krv. "
Zalapal som po vzduchu, keď mi konečne úplne došiel význam je slov.
"Chceš povedať, že som, že čakáme dieťa?" Neveriacky sa Em naklonila k nej a Sid sa len usmiala, prikyvujúc.
"Podľa toho, čo mi povedal Filip, som viac než presvedčené, že je to tak. Jedného dňa matka proste začala jesť mäso. Sprvu si vraj mysleli, že sa začína vďaka otcovej krvi meniť na vlčicu, no ako ubiehali mesiace a matka sa guľatila pochopili, že som na ceste. To isté sa deje aj vám. Som tak neskutočne rada. Konečne ďalší ako ja, neviete si ani predstaviť, aké je to hrozné byť sám, jediný na celom svete."
"Ja viem, že si deti nechcel, Patrik ale ono je zázrak, nemôžeme sa...."
"Trepal som, potreboval som, aby si mi verila, že mi nezáleží na ničom, len na tebe, láska, stále je to tak, ale teraz som asi ten najšťastnejší chlap na svete. Ver mi to."
Usmiala sa, objímajúc ma okolo krku.
"A aké bolo tehotenstvo, myslím, ja som mala ráno neuveriteľné bolesti a..."
"Bolesti? Pila si z Patrika, že áno, to malé potrebuje jeho krv, ty potrebuješ jeho krv. Tvoje telo sa musí prispôsobovať rastúcemu dieťatku. Ak by si nepila krv, mohlo by sa stať, že by proste v tebe zostalo, ale pre nedostatok miesta a živín by proste... Patrikova krv ti pomáha udržať tvoje telo ľudské, nemôžeš ju proste prestať piť."
Em sa zachvela, tlmiac vzlyky v dlani.
"Patrik, čo som to len urobila, čo ak som nášho malinkého zabila?"
"Ako dlho si nepila?" Ráznosť jej hlasu mnou prešla ako nôž, nevedel som, čo by som robil, ako by som Em utíšil a presvedčil, že je všetko v poriadku, ak by sa nášmu dieťaťu niečo stalo.
"Týždeň, šesť dní, ale dnes vypila viac ako obvykle," odpovedal som za Em, ktorá tíško vzlykala, nadávajúc na seba a prosiac ma o odpustenie.
"Ukľudni sa, láska, no tak, všetko je v poriadku, veď si sa napila a boli sme aj na love, nášmu krpcovi teraz nechýba absolútne nič. Tak pokoj," utešoval som ju a dúfal, že neklamem.
"Patrik má pravdu, ak si hneď po pití mala chuť na mäso, je to okej, dieťatko je trošku možno vyšokované, ale inak je v poriadku. Moja matka raz bola bez krvi štyri dni, keď otec musel odísť a ak by sa vrátil iba o deň neskôr, dnes by som tu nebola. To dieťa v tvojom brušku je ako taký malý parazit. Vysáva z teba krv, čo si vezmeš a čím bude väčšie, tým viac jej bude potrebovať, ak nedostane krv, nebude rásť. Ale ty sa predsa postaráš o to, aby boli obaja spokojný, že?" Venovala mi jeden suchý úsmev, na čo som je odpovedal zaškerením. Nemal som ju rád.
"A ako znášala tvoja matka tehotenstvo?"
"No ako každá iná, Em, až do pôrodu, potom sa o jej telo postarala upíria podstata a dala ju do poriadku... Neboj, navždy zostaneš krásna."
"Takže zostala nesmrteľná," vzdychal si Em ťažko a položila ruky na bruško.
"Je mi ľúto, Em, ale neživé proste neožije. Môžeš svoje telo udržovať živé Patrikovou krvou, ale zostane také len pokým bude v tvojom systéme jeho krv. Nemá moc navrátenia života. Zostaneš tým, čím si."
Em sklamane vzdychla, stískajúc moje ruky. Dal by som všetko, aby sa znova stala ľudskou bytosťou, vedel som ako po tom túži, ale nemal som to v moci. Jediné, čo ma teraz ukľudňovalo bolo, že naše dieťa zdedí po nej nesmrteľnosť a ona nebude sama na večnosť, keď ja umriem.
"No tak, pijavička, mysli na naše dieťa, aspoň s ním budeš navždy. A budeš sa o neho môcť starať," snažil som sa ju potešiť, no ona len pokrútila hlavou.
"Ja viem, že to bolo hlúpe, ale dúfala som, že by to tak mohlo byť, že by to malinké mohlo ovplyvniť aj toto, keď mi potlačilo moju mentálnu silu, ale asi máš pravdu, aj keď som dúfala, že odídeme z tohto sveta spolu, ja a ty a potom sa znova narodíme."
"Ty si prišla o dar úplne?" prehovoril Filip a jeho hlas ma prekvapil, bol príliš dlho ticho a jeho nemecký akcent mi pílil uši.
"Neuveriteľné, to dieťa si vzalo tvoju moc, no tak to budeme skutočne kamaráti," smiala sa Sid. No mne to vtipné teda neprišlo, toto čudo sa okolo môjho dieťaťa nebude motať. Ešte z neho spraví emáka, nenávidiaceho všetko alebo ho bude učiť čiernej mágii, či vzývať diabla.
"Je fajn vedieť, že zostaneš s nami v kontakte, pre krpca bude asi naozaj dobré, keď ťa bude mať po ruke, aby si mu mohla pomôcť, nám pomôcť. Predsa len, je to iné ako vychovávať obyčajné dieťa." No keď to Em povedala takto, moja averzia nebola práve rozumná. Nemali sme potuchy, aké to dieťa bude a taktiež ono potrebovalo niekoho, kto mu porozumie. A Sid bola presne to, čo potrebovalo. Jediná ako ono.
"Samozrejme, že ostanem, aj keď sem-tam budem musieť ísť domov, ale nenechám si jediného, ako som ja ujsť medzi prstami," priznala sa nám, aká je egoistka, no mne to bolo jedno, mala pravdu a Em sa usmievala, držala naše ruky na svojom bruchu, v ktorom odpočívalo moje dieťa a ja som nemal potrebu podpichovať ju alebo čokoľvek riešiť, či povedať.
Topil som sa v šťastí.

26.kapitola

13. ledna 2016 v 10:02 | Blacky |  Čierny vlk II. Nový začiatok
"Ahoj, Lie... Emília," opravil sa pre svoje šťastie ten imbecil a ja som s prekrýženými rukami na prsiach sledoval jej malé telo, ktoré sa k nemu primklo v tuhom obajtí.
Nebolo mi to pochuti, ale nebol som typ, čo by robil žiarlivostné výstupy. No možno by som bol, ale nechcel som aby bol on ten rozumnejší.
Kývol na mňa hlavou v krátkom pozdrave pri tom ako ju pohladil po jej zlatých vlnách. To som už zatínal ruky v päsť a snažila sa udržať vrčanie až mi z toho na krku navreli velké žily.
"Práve som premýšľal či vás vyrušiť z vášej rodinej vianočnej idili alebo to nechám až po sviatkoch." povedal jej keď sa od seba konečne odtrhli no ten smrad na jej ramenách nechával svoje odporné kamenné ruky, ktoré v mojích predstavách horeli ako fakľa pri tom ako som mu ich pchal do riti.
Bol som toršku násilný a psychopatický keď bol v jej blízkosti, uvedomoval som si to. Ak by som bol sviňa, povedal by som jej čo mi spokojne oznámil pred tromi týždňami, ale nechcel som sa znížiť k tomu byť infalntilný zasran, ktorý žaluje.

"Problémy?" spýtala s ustarane keď si sadla za stôl a ja som ju ako verný tieň nasledoval sadol si oproti nej. Len aby to nevyzeralo, že som skutočne jej tieň a nemala pocit, že jej nedovolím dýchať.
Mračil som sa na ňu,no ona sa na mňa len previnilo usmiala naznačujúc mi, že vyriešime aj náš malý mäskový problém. Štvala ma jej dobrota, skuotčne, mali sme nevyriešený záhadný problém s jej apetítom a ona sa nechá hneď zverbovať na ďalšiu misiu.
Nebola prvá, za tie tri týždne, vždy som šiel s ňou a kochal sa jej smrť prinášajúcou myslou. Vlk vo mne si užíval skutočne až nezdravo pohľad na to ako prevychováva či kaličí iba myšlienkou telo upírov.
Bolo to rajcovné a zvráteným spôsom to nášu intýmnu stránku vzťahu vždy po takom záťahu pekne oživilo. Vždy keď som ju tak videl nezranitelnú a mocnú, na plno som si uvedomil ako je v skuotčnosti silná a pevna a dovolil si ju stisnúť silnejšie, byť tvrdší a ona si to náležiet užívala.
Teraz som však cítil len neuveritelný nepokoj z predstavi, že by som ju mal nechať znova do niečoho tak nebezbečného ísť. Posledné dni boli šialené a ona sa menila strácala svoju výnimočnú silu a to ma nútilo zavrčať keď horlivo prikývla na jeho prosbu.
"Nemyslim, že je spravne, aby si sa v tomto stave ohrozovala ešte dajakým psychopatikým upírom," vyjadril som svoj názor mračiac sa na neho. Ten smrad vedel, že ona noedmietne a využíval toho.

"Ak ti to nedošlo Paťko," vypľul ten zmrd, "ten upir je mladý a zabáva sa nielen sýtením, ale on tie svoje obäte naporcuje, nie je préve bezbečny, taký ako on si nedaju povedať, treba to proste vyriešiť čo najskôr," infomoval ma ten hlupák.

"Tak tam choť a nechaj Em na pokoji, zmárniť ho predsa dokážesš aj sám, nie? Mladý ešte nevedia tak celkom ovládať svoje nové telo, nemal by to byť problém ani pre taku sračku ako si ty," provokoval som ho s úškrnom. My riešime omnoho závažnejší problém ako je ten posratý upír.

"Paťo!" zahriakla ma a ja som na ňu našpúlil ústa s vystretymi dlaňami, prišli sme sem predsa kôli nám, nie znova ućiť upirov správnemu chovaniu.
Ona asi zabudla na to jej hysterické chovanie v aute kde si pred tvárou držala mikroténvý sáčok so stonaním, že každú chvíľu to príde. Ja som už bol v pohode. V pokoji si jedol svojho kuracieho burgra a venoval sa ceste, zatiaľ čo ona čumela do pytlíka v ktorom mi podali moje papanie.
Tak ako som predpokladal nevracala ani ju len nenatiahlo. Prekvapovalo, ma,že teraz je tak kľudná a po strachu zo zvracania nebolo ani pamiatky, teraz sa pre zemnu chcelo zvracať mne pri pohľade na jeho konskú papuľu ako sa na ňu usmial za moje ohriaknutie.
"Patrik," povedala zmierlivým tónom a prekrýla moju ruku zaťatú v päsť, "ak by som nešla, ak by prišli na to, že už skutočne nie som tak silná, to by bol koniec anarchia by nás poslal späť ak by to nebolo ešte horšie ako pred tým. Som jediný strašiak, ktorý ich udrží na uzde," No mala pravdu, ale čo teraz poseriem sa ztoho?

Chcel som jej niečo odpapuľovať dáku ušipačnú pripomienku, že pre to si ešte nemusí nechať pokrútiť krkom, no predbehol ma ten mo-do sráč.
"Počkaj, ako to myslíš Engel, že nie si silná? Deje sa niečo?" No chvála, tak on nám bude venovať pozornosť!
Em mlčala a previnilo sa na neho pozrela. Tak ešte sa bud ecítiť zle pe niečo čo neurobila naschvál. Krk mu predsa môže pokrútiť aj on. len tá jeho Germánska riť zlenivela , to je celý problém.
a tak spustila všetko čo sa jej dialo posledné dni a on pozorne počúval a mne bolo čoraz viac na zvracanie, ked som videl ako sa jeho tvar meni zprekvapenej na vystrasene a zufalu. bolo mijasne, ze to nieje dobre, vedel som, ze nema potuchy.
"mein liber got,"šepol, keď em mlčala dlhšie ako dva sekundy nádychu a tuho ju zovrel v náručí. Bolo mi na zvracanie, dúfal, som, že apson on bude vedieť čo by sa s ňou mohlo diať. Nebol somnadšený z myšlienky, že on by nám mal povedať alebo aspon pomôcť prísť na to, čo s ňou je, ale zo skutočnosti, že ani on netuší a tvári sa rovnako vyplašene ako ona mi naozaj nerobil aodbre a zverák žlúdka sa utiahol tak pevne až som mohol cítiť žalúdočné šťavy tlačiace sami do hrdla.
"Takže si sa s tým za svoj dlhý život nestretol?" zavrčal som prechádzajúc okolo stola aby som ju vytrhol z jeho zovretia a prirazil si ju na svoju hruď, kam patrila.
Nič im na môj dobyvačný a teritorialnyčin nepovedala a len pokrútil hlavou.
"Nie, poznám veľa vlkov čo tvoria pár jedným z vás, nie ste jediný zhrešilci, ale ani jednému sa nedeje toto." poukázal na Em ako by to mala vpísané niekde na čele a ona sa mi v náručí zachvela.
"nikdy," kontroloval som a on znova pokrútil hlavou.
"Môže to byť tvojou krvou, si čierny vlk, nie si samozrejmosťou,a vlastne ani nemame úplne overené ako tvoja krv pôsobí na nás. Je skutočne ťažké si z teba cuccnúť, teda nemyslím z teba... tebe stačí ak je to sexy blondýnka," zaškeril sa na mňa a ja som len pretočil oči," myslím ako teba čierneho vlka, si silnejší ako upír a ani vlci na teba len tal nemajú, možno sa em mení, skutočne na niečo ako človeka, aj keď si nemyslím, že by to mohlo byť úplne tak, čo je raz mŕtve neožije, neexistuje stupňovanie, mrtvy mŕtvejší najmŕtvejší, skús hadať prečo," polemyzoval nezmyselnen a ja som bojoval s nutkaním chyť ho pod krkom a šmariť ním o stenu. Týmto sme sa nikam nedopracovali, dohady a teórie sú nanič. Ja potrebujem s istotou vedieť, že je emília v pohode.
Hodil som po nej pohľad a skontroloval ju. Bola v poriadku, bledá ako pri chorobe ale to bolo vlastne celkom normálne, upíri nie su práve príkladom prekrvenia. A ona nepila moju krv už tri dni. musela umierať smädom.
Filip akoby mi prečítal myšlienky položil pred ňu šálku s hustou tekutinou.
Nakrčil som nos no nič na to nepovedal. železitá vôňa mi podráždila hrdlo no snažil som sa nervózne zavrčanie udržať hlboko v hrdle. Ak by som zavrčal, Em by to mohllo odradiť od je nesmelého prikladania si šálky k perám.
Nesmelé chlipkanie sa zmenilo na hltavé zadúšanie sa a šálka bola po dvoch sekundách prázdna a jej ruky sa klepali ako narkomanovi keď načiahla ruku so šálkou k Filipovi . Ten ju bez slova prevzal nalial do nej znova krv a vložil ju do mikrovlnky.
"ty si smädná a nič mi nepovieš? Em, do pekla!" hrešil som ju keď si prevzala ďalšiu várku a hodila ju do seba rovnako rýchlo.
"Nechcem z teba piť už som ti predsa povedala, ty zasa nechceš vedieť kedy lovím, tak kedy som sa mala asi nasiť?"
je hlas bol pevnejší a oči znova žiarivo azúrové.
"Proste si sa mala napiť zo mna!" vrčal som na ňu a ona na mňa späť sykla.
"Ty si závislí, musíš na odvikačku!" upozornila ma s plamienkami v očiach.
Och milobval som keď na mňa hľadela práve týmto pohľadom, ale teraz vôbec nešlo o rauš, ktorý mi spôsobovala sovojími sexy zúbkami. Šlo o ňu a jej hlad.
"Nechaj me rozkoš rozkošou maličká, tu ide o tvoje pohodlie a spokojnosť," opáčil som na čo sa zasmiala.
"tvoje endorfíny sú len bonus pravda," zabávala sa tlačial sa na moje telo spôsobom, ktorý ten nemecký zmrd nikdy nemal vidieť ale klamal by som ak by som tvrdil, že sa mi nepáčila predstava, jeho uboleného výrazu. Miloval som ju.
"Pre Boha!" vyhŕkol tak nahlas až sme sebou ja aj Em trhli a skoro sme zleteli zo stoličky na ktorej sme sedeli.
"Prepáč, " ospravedlnila sa mu Em a ja som sa potešene usmial do jej ramena. Nech si dúfa, že raz bude jeho, ale teraz je moja a on zozbiera len rozbité kusy, čo po nej ostanú po mojej smrti.
"Na vaše túlanie kašlam engel, ja viem, koho zavolať!" povedal nadšene a požmolil si ruky venujúc mi jeden úprimný úsmev.
Srdce sa mi rozbúšilo rýchlosťou formuli a stisol Em silnejšie.
"má vyše dvetísíc rokov a ak ona nebude vedieť čo sa deje tak už potom nik. Ale chvílu to potrvá, ona nieje práve v oblasti s internetovym alebo telefonym signálom."
"Ona?" šepla em na čo filip len prikývol.
"Musím vyraziť, hneď, o pár dní by sme mohli byť späť, zvládneš sa tu postarať o bar? " spýtal sa jej pred tým ako roztržito odpratal šálku do drezu a kmitla pohladom ako magor. Bol fakt pošahaný.
"určite, Patrik mi pomôže," prikývla aj aos vedel presne ako to myslí s tou pomocou, teraz keď nebola super mentalista potrebovaal poistku proti anarchii.
Mal som v podstate volno do druhého januára, nebol propblém zostať, aj keď predstava , že tu strávime viac ako dva dno mi vyhádzala výrážky až na zadku. Ale on tu nebude, tak to až tak zlé nebolo, dúfal, som, že em sa postará o čerstvý vzduch a ja sa postarám o zvyšok.

Bol zbalený behom chvíľky a už sa s nami lúčil bol fakt mimo, lebo mi podal ruku a sľúbil, že sa postará o všetko. Chcel som byť nasraný, za to, že to predniesol, akoby som bol neschopný zasran. No nemohol som, v tejto veci som bol nanič.
"O toho Kruegera sa nestaarj Engel, vybavím to keď prídem," bozkal ju na čelo a chcel odísť. No nedovolil som, chcel som mať aspon ako taký pocit, že niečim prispejem, aj keď tá upíria vec nebol môj problém, no Em bola a tak som vlastne bol zodpovedaný aj za ňu a jej dočastnú Pn- ku.
"No ty sem dovez tús voju známu alebo čokoľvek to je a ja sa ti postarám o toho mäsiara, možno by sa mi mohlo podariť ho presvedčiť k spolupráci." kývol som pecami a on sa na mňa usmial.
"Ja Wolf, tak vitaj v tíme " zaškeril sa a opustil byt.
Uvedomoval som, si, že tým to som vlastne prekročil úplne prah, upírieho sveta. do teraz som bol len vlčí milenec super upírky, teraz som bol vlk stojaci na strane nových upírov, ale čo, rodina ma odvrhla mal som len em, a čo by som neurobil pre jej bezpečie?
Ako sa vraví, kto chce s upírmi byť, musí s nimi žiť. nebolo ako cúvnuť, nechcel som cúvnuť.
Narozdiel od mojich ľudí, neriešili to naše zhrešenie ako to nazval filip. Proste ma tolerovali a ja som začal zvažovať, skutočne len zbvažovať, či sme práve my neurobili niekde chybu, keď sme všetkých hodili do jedného vreca.
"Nechcem aby si to urobil," ozavala sa em a ja som sa zamračil.
"A to už prečo? čo také mi hrozí? som rýchlejší a silnejší nestihne si ani prdnúť a bude na kusy" pripomenul som jej moje kvality,'
"upíri neprdia," smiala sa ťapkajúc ma po hrudi.
"no, čo ty vieš? ak mal jeho obed problémi s trávením alebo fazuľu na obed? vtipkoval som ťahjúc ju dojeje izby.
"Patrik, čo to vyvádzaš?" šomrala keď som jej rozopínal svetrík kopajúc do dverí je izby.
"Potrebujeme sprchu obaja, a potom si pospinkať, teraz keď si lubiš pospať tak, ako za strých čias. pozri už bude čo chvíla polnoc," upozornil som ju.
"Takže len sprcha?" overovals i rozvezujúc mi šnúrky na teplákoch.
"Hm, sprcha," sĺúbil som jej.

Spinkala ako miminko a aj som sa potichu vyšmykol z postele a zbehol nám po raňajky do malých potravín,niečo na spôsob večierky unás. Kúpil som si pečívo, salám a niečo sladké, čo som nelovil bol som vysadený na sladkosti. cukor bola moja spása. našťastie tam mali aj mäso a tak som si už naplánoval aj obed. Akj Keď tu bolo stále riziko, že by ho moja pahltnica zjedla. Odmietala sa zo mňa kŕmiť a ja som mal po troch dňoch pocit, že si snáď budem musieť pustiť žilou ako som bol preplnený.

Prekvapila ma keď už bola hore so strapatými vlasmi a len v rozťahanom tričku pretiahnutom cez kolená, ktoré mala stiahnuté k hrudi objímala šálku s krvou a mňa čakala čerstvá káva a jej sladký úsmev primpomínajúci mi ako sme si včera spríjenili večer.
"Ty si sa normalne vykradol z našej postele a nechal ma samú, ako dajakú spoločníčku na jednu noc! obvinila ma stavajúc sa na nohy keď som na malú pracovnú dosku linky položil svoj skromný nákup.
"kúpil by som spoločníčke na jednu noc kus flákoty na raňajky?" podpichoval som ju, ked som z malej igelitky vybral mäso zabalené vo fólii.
"No neviem, si gentlaman,tak asi by si sa postarl o jej plný žalúdok," myka plecami a skutočne siahla po mäsu. pôvodne som to myslel ako srandu, no keď ho rozbalila a zo šuflíka, vyštarchala nožík a odkrojila si plátok nedokázal som skryť prekvapenie.
ZAklincovala to, keď ho stočila do rolky a s kľudom svädca si odhryzla ponukajúc mi zvyšok.
nebol som shcopný ničoho len poslušne otvoriť ústa a ona mi do nich aj so svojím prstom vložila ten malý kúsok šťavnatej flákotky.
"Dobré, že?" škrila sa s plnou pusou a ja som len prikývol. Bolo čerstvé a šťavnaté, a z môjho hrdala sa vydralo spokojné zavrčanie. Čo len dokazovalao ako veľmi som už potreboval lov.
"Možno by sme mohli ísť dnes na lov, potrebuješ mäso a ja som ťa pri tom vždy chcela vidieť." navrhla vyskakujúc tou svojou sexy ritkou na studený mramor a odkrojila si ďalší kúsok.
Vtesnal som sa jej medzi stehná a nechal ju aby mi do ust vložila ďalší kúsok čo držala medzi prstami.
"Ti nie je zlý nápad, aspon ochutnáš, ako chutí skuotčne čerstvé mäso." súhlasil som a ona sa usmiala oblizujúc si z prstov štavu z mäsa.
"Najskôr by sme sa mali postarať o bar, večer si slúbil Filipovi že vyriešiš toho pošahanca tak až potom by sme mali..."
"Umriem do vtedy hladom, tak čo keby sme si teraz dali rýchly lov a potom sprchu a zvyšok riešili potom? bol som nedočkavý, to bravčové mäso pebudilo vlka a ja som potreboval čo najkôr cítiť lahodnú chuť srnky v ústach.


Sledovala ma ako som sa zmenil do svojej vlčej formy a pohladila ma po srsti. unikolo mi spokojné zavrnenie a vtlačil som sa viac do jej ruky.
boli sme dohodnutí, že počká na mieste a ja prídem po chvíľke. Bol som torošku nesvoj z toho, že moja upírka , moja Emília bude čakat na to, kedy jej donesiem až pod nos prizabitú srnku.
Stále to bolo moje krehké žieňa, teda chvíľami dokázala, že fakt nie je ale to stále nič nemenilo na tom, že som bol vyplašený, zo skutočnosti, že potrebuje surové mäso. Ona bola na rozdiel odo mňa s tým skutočne v pohode a dokonca zavtipkovala, že má sliny pri kolenách tak nech neotalam. poslúchol som, bol som jej Alfa samec a ako taký som musel zaobstarať potravu pre svoju druźku.
Samozrejme neposlúchla a prispôsobená mojej rýchlosti mi bola hneď po boku pripravená pozorovať ma pri každom pohybe.
Bol som stratený v love a tak som nestrácal čas napomenutím, že by som jej mohol trebárs nechtiac ublížiť. vo chvíli, keď som zacítil svoj obed som to už nebol ja a staral sa i ba o to kedy zasytím svoju potrebu po mäse.
Jedným rýchlim skokom som skončil život mladej srny a ako besný som jej zahryzol do krku pretrhávajúc tepnu. Nebol som v tej chvíli velmi rozdielny od upíra, keď som si nechal jej krvou naplniť ústa iba chvíľiu pred tým ako som sa so slasťou zahryzol do mladého mäsa.

Tiché zaskučanei ma vyrušilo z tranzua a uvedomil si že je Tu aj em.
kývol som čumákom a ona sa usmiala cupitajúc oproti mne na druhú stranu mršiny kam sa jej bez zaváhania zahryzla.
S úsmevom som sledoval jej smotanovú pleť zašmudlanú krvou zvieraťa a spokojne zavrčal. Bolo v tom niečo animálneho, čo ma nútilo dmnúť sa ked som ju sledoval ako sa sýtila. Boli sme spojený zdielali sme spoločné jedlo, boli sme samostatná svorka. len ja a moj družka.
Chvíľu som ju len sledoval, vlk vo nmne však v pozore, pripravný zmátŕniť každého, kto by vyrušil jeho vlčicu pri jedle.
zdvihla hlavu a usmiala sa utierajúc si pusu do chrbta dlane so pokojným úsmevom. Bola sýta aj som sa konečne mohol pustiť do zbytku. aj ked toho skutočne nezjedla vela, mala na to príliš malý žalúdok.
pustil som sa do svojej časti a ona ma prekvapila, ked sa znova slonila a s upreným pohladom na mna tiez uhlodavala moj ulovok.
Moje vnútro sa chvelo bol to ten najsilnejší zážitok, kedy sme si hladeli do očí a jedli spoločne vnímali chut každého sústa, sledoval som ju rovnako ako ona mna jej slastné zahmkanie po každom novom zahryznutí. vdaka očným zubom ostrym ako boli tie moje trhala mäso s rovnakou lahkostou. túzil som po nej, tak hrozne. bola to najviac sexy stvorenie aké som kedy videl.
Jec. upozornila ma s jemným úsmevom a ja som sa rozosmial nad nepravdepodobnostou situacie v ktorej sme sa ocitli.
vrátil som sa do svojej podoby otrel si ústa rovnakým sposobom ako ona chvilu pred tým ako preskočila mršinu vrhajúc sa na moje ústa.
ako som povedal niet nad primitivizmus zvierat.

25.kapitola CVNZ

13. ledna 2016 v 9:22 | Blacky |  Čierny vlk II. Nový začiatok
Brat šiel otvoriť zatiaľ čo ja som hypnotizoval schodisko a čakal kedy sa objaví Em. Nemalo význam snažiť sa to radikálne a rýchlo riešiť, dom bol za tie dva dni tak presiaknutý jej vôňou, že bolo skutočne rozumnejšie tu zostať a pokúsiť sa to Igorovi vysvetliť. Dúfal som, že bude počúvať a nebude zbytočne vystrájať.
Brat mi venoval pohľad typu: si pripravený? A ja som len prikývol cúvajúc k schodisku pripravený ho brániť vlastným telom ak by bola potreba. Bol som si viac ak istý, že Em, ak by na ňu aj zaútočil, by neurobila absolútne nič aby sa čo i len bránila, len zo strachu aby mu neublížila. Kôly mne a taktiež pre to, že ona bola anjel.
Počul som zalapanie po vzduchu takmer v tej stej chvíli ako sa pozdravili a Igorove telo bolo v okamžiku pri mne tlačil sa do schodiska.
"Paťo, ty jsi doma?" Co se to tady děje? Co?" zisťoval stále sa pokúšajúc odstať hore.
"No, ako by som to..." hľadal som správne slová a ona to vyriešila samozrejme za mňa keď sa objavila a vrchu schodiska šomrajúc kam zmizli všetky jej knihy a obraz čo som jej namaľoval.
No paráda, ďalšia hádka na obzore, keď jej poviem, čo som s jej vecami porobil.
Na to som však nemal čas myslieť lebo Igor sa napäl a stisol moje tričko v päsť ako sa ma snažil preložiť akoby som bol dáka prekážka na bok.
Zavrčal som na neho strhajúc ruky z môjho tela.
"Igor, je to Em!" zavrčal som postavil sa na prvý schod drviac v rukách zábradlie a jeho tričko ako som ho tlačil preč.
"Je to upír brácho, pro Boha, otevři oči!"
"Mám ich otvorené, to ti môžem odprisahať, a teraz sa ukľudni!" upozorňoval som ho a rýchlo švihoľ pohľadom za seba kontrolujúc Emíliu. Stála tam s telefónom v ruke a s ústami do korán.
"Ak si priateľ, budeš sa tešiť som nou, že je späť a ja som konečne skutočne šťastný Igor. Necháš nás odísť a nebudeš to rozširovať." Neprosil som, bola to skôr malá hra na city.
On však len pokrútil hlavou.
"Tothle nemůžeš myslet vážně brácho, prosím, vždyť ona je vrah. proti takovým jako je ona bojujeme. Ty jsi byl jeden z těch co si do prdele vždy užil nejvíce. Jak můžeš s jednou z těch nestvůr teď být? Pro tvé dobro by si měl skutečně zvážit co vyvádíš se svým životem. Žiješ s vrahem. Pokud s tím něco neuděláš, nebudeš moci více patřit k nám, pokud si vybereš ji budeš jedním z nich, Paťo, zvaž to, prosím, přijdeš o všechno!" Nemyslel to zle, bol som si tým istý. Bol mojim priateľom, niečo ako druhým bratom. Ale on to nemohol pochopiť, nik nemohol.
"V nej mám všetko Igor, nič viac nepotrebujem." vyhlásil som rozhodne a jeho pohľad plný bolesti mnou ani nepohol. Nemohol, nič nebolo dôležitejšia ako Em a moja budúcnosť po jej boku.
"JAk jste to mohl dopustit Romane? Vy to necháte jen tak? aby si sem dovedl svou upíri milenku a vy je tolerujete a necháte ji tady lovit? lidi, který ste i vy před lety chránil?" Vyčítal otcovi a ja som zaťal ruky v päsť, pripravený an otcov výlev a obhajobu no on len mlčal. Hľadel na mňa a striedal pohľad z Em na Zdenou. Akoby hľadal čo povedať.
"Je to jeho vec, sú na odchode, lebo rovnako ako ty nesúhlasím s tým, že si vybral jednu z nich. Snažil som sa ho presvedčiť, práve pre dôsledky, ktoré mu zjavne nedochádzali, ale teraz si to povedal za mňa. Vybral si ju, nepatrí viac k nám. A ako on sám povedal, vybral si čo je pre neho najdôležitejšie. Viac nespadá pod našu ochranu svorky. Stráca všetky výsady ako bolo vedenie svorky, hlavné slovo v rozhodovaní a titul princa úplne... Od teraz oficiálne pripadá svorka tebe a nie si len jej náhradným vodcom." Jeho monotónny hlas kráľa vynášajúceho ortieľ mnou ani nepohol. Bolo to posledné týždne samozrejmosťou. Neriešil som viac skutočnosť že ma splodil, že bol mojim otcom. nemal som otca, nemal som nikoho len ju a brata, ktorý sa pohol dopredu pripravený pustiť sa d slovnej bitky za mňa a Em.
Pokrútil som hlavou a naznačil mu aby sa držal späť. Bol som oficiálne degradovaný zo svorky mojím "kráľom" podľa našich zákonov to malo byť pri stretnutí starejších čo boli vlastne naši otcovia a praotcovia a zvyšku našich svoriek, ale na formalitách nezáležalo. Vlastne ma viac menej otec ochránil pred popravou na očiach všetkých. Starejší by to žiadali, za hrubé porušenie zákonov.
Nemŕtvi s vlkom nemohli tvoriť pár. Nikdy za žiadnych okolností. Nebolo vysvetlené prečo v našich starých zákonoch, ale dôvody boli zrejmé, nebolo treba ich rozpitvávať. Bolo to proti prírode.
Em zaskučala ako malé psíča a ja som k nej vystrel ruku v snahe ju ukludniť, že je všetko okej. A vlastne bolo, čo tam po svorke, posledné roky som aj tak riešil veci na vlastnú päsť, čo tam po rodine, nepotreboval som nikoho keď som mal ju. Čo tam po domove mal som kam ísť a mal som budúcnosť aj bez nich, bez všetkých. Ešte som musel vysvetliť svojmu bratovi, že bude skutočne rozumnejšie ak sa bude držať ďalej a nebude sa stavať otcovi proti vôli, nič by nezískal odporom, jedine že by prišiel o všetko.
"Poď láska ideme domov," prehovoril som k Em no ona len sústredene hľadela niekam do prázdna a zatínala ruky v päsť. Mal som pocit akoby sa priestor zavlnil ako keď pozriete pred seba v horúčave. Na čele sa jej objavila žila a telo sa rozochvelo. Nemal som potuchy o čo sa pokúšala ale pravdepodobne to nevychádzalo, lebo si frustrovane sykla a tresla do zábradlia , ktoré zareagovalo tak ako každý očakával. Rozletelo sa po celej miestnosti.
Vlci boli v pozore. Tom skryl malú za svoj chrbát aj so Zdenou, Igor a môj otec sa postavili do bojovej pozície pripravený jej pokrútiť krkom, zatiaľ čo ja som sa otočil na nich ceriac zuby. Možno by mi trošku postrapatili vlasy, ale ja by som ich naporcioval na malé kusy. Vedeli to.
"Prestaň, prosím, stačí! Nie kôli mne!" vzlykla zrazu stojac pri mne s rukami omotanými okolo môjho pásu a tvárou pricapenou na chrbte. V tej polohe som sa skutočne nemohol sústrediť na to byť nebezpečne výstražný, keď som cítil ako potrebuje objať.
"Em, len ťa bránim!" šepol som aj keď všetci v tej miestnosti to počuli, také ticho tam nastalo.
"Sú tvoja rodina," pripomenula mi a ja som si vzdychol nemalo význam sa s ňou hádať o moje nutkavej potrebe udržať ju v bezpečí a tak som sa bez slova oslobodil z jej zovretia, vzal našu tašku ktorá sa váľala na vrchu schodiska a postrkujúc ju k dverám som kývol bratovi a Zdene a malej som stihol ešte poslať malú pusu, ktorú skokom chytila do dlane a priložila si ju na líce. Presne tak ako som ju to naučil.
"Nie je to správne, nemal by si to robiť," šepkala pri mojom chabom pokuse štartovať. Kráska protestovala práve v najnevhodnejšiu chvíľu.
"Pokúsiť sa nepreslopať motor? Áno v tom máš asi pravdu," odpovedal som trieskajúc do volantu.
"Neodbočuj! Nemal by si kôly mne opúšťať rodinu, priateľov a ani život, pre ktorý si sa narodil a ktorý tak miluješ."
"Ty si môj život pijavička. Na ničom inom nezáleží. Keby to prekliate auto neprotestovalo a pár hodín som ti mohol viac než verne dokazovať svoju lásku na sto spôsobov presne tak ako to máš rada," vtipkoval som. Nemal som chuť riešiť ľudí, ktorý ma v skutočnosti nikdy nemali radi tak ako sa prezentovali, ak by to bola pravda, Rozumeli by mi, pochopili by tu neuveriteľnú radosť čo som cítil za každým keď som sa na ňu pozrela a skutočnosť že bola späť v mojom živote ma vždy naplnila až bolestivým šťastím. Nerozumeli tomu. Nemohli, nestratili svoju družku. Nikdy som nikomu neželal nič zlé, ale chcel som aby pocítili ten pocit bez moci a potom objavený raj v náručí milovanej. Nezáležalo na tom, či bol človek, upír, drak, trojoká príšera, stále to bola ona. S dušou čistou ako anjel. O jej kráse som sa nemusel zmieňovať, bola anjelský prekrásna. No oni v nej videli len upíra, tá ich a zabednenosť a staré vlčie tradícia, zákony, nasrať na všetko.
Vystúpil som z auta nevenoval jej argumentom pozornosť. Začaal am štvať s tým ako neustále opakovala , ž eoan mi za t nestojí.
Motor a všetko vyzeralo na prvý pohľad v poriadku a ja som zúfalo tresol do kapoty. Potreboval som sa odtiaľto dostať, hneď!
"Tvoj otec mal pravdu, vo všetkom, som hrozbou, pre Helenu aj pre matku, pre vás vlkov. ničím ti život, Patrik pozri čo som spôsobila, tvoj vzťah s otcom som úplne zdevastovala, tvoj priateľ čo ti je ako brat ťa tiež opustil a to všetko pre mňa. Nemala som byť, nemala som byť v tvojom živote, mala som byť silnejšia. Tvoj otec robí len to čo by urobil každý na jeho mieste, chráni rodinu, priznaj si, že ty by si urobil to isté na jeho mieste."
"Čo tým cheš povedať Emília ty sa so mnou... My sa rozchádzame? " Nepýtal som sa skôr som vrčala a ona sebou mykla krútiac hlavou na nesúhlas.
"Patrik, som sebec, nemôžem byť bez teba, ale to stále neznamená, že by si som nou mal byť. Nemôžeš sa odstrihnúť od života, rodiny, priateľov iba pre mňa. To nejde. Mal by si sa na mňa vykašľať. Poslať ma do r..." Umčal som ju bozkom, hádať som sa nechcel, v záchvate monológu by ma nepočúvala. Bozk bol vlastne celkom príjemná záležitosť.
Zabralo to a ona vplietla svoje tenké prsty do mojich vlasov tlačiac sa ku mne.
"Vidíš, nemôžeme sa rozísť, nemôžem ťa nechať ísť maličká, sme ako rozbuška a dynamit. " usmial som sa a skúsil naštartovať no auto zasa zachrapčalo.
Čakal zasa jej obľúbenú vetu nie je to správne nebuď so mnou. No tento krát mi na to nič nepovedala a len položila ruky na kapotu autu a sústredene zatvorila oči.
Na čele sa je objavila žila a sánka námahou pracovala kedy prsty zabárala do plastu a ja som sledoval ako v mojej palubovke zostávajú preliačiny jej rúk. Auto s kašlaním naskočilo a ona úlavne spustila svoje telo do sedačky s jemným víťazným úsmevom.
Vyzerala vyčerpane, ale aj napriek tomu sa spokojne usmievala. Pyšná na seba samú.
"Tvoja krv je mrcha, bráni mi siahnuť si na svoju moc," obvinila ma túliac sa do klbka na sedačke a zatvorila oči.
Načiahol som sa dozadu, kde sme mali pohodenú deku a prikryl ju spustil sedačku nižšie a sledoval jej spiacu tvár.
Spala celú cestu schúlená do klbka objímajúc pás a sem tam šepla moje meno. Bolo tak prekliate sladké, až som si nemohol pomôcť a pri každej možnej červenej alebo prechode sa sklonil aby som ju mohol bozkať do vlasov. Bol som tak smrteľne zaľúbený.
Nezobudila sa dokonca ani na moje budenie pred bytom, tak som ju teda vzal do náručia a vyniesol si ju hore do bytu, kde som ju po namáhavom zápase s kľučkou uložil do postele. Spotil som sa ako prasa, ale nemienil som jej niečo také vyčítať. Nebolo to tým, že by som bol slaboch alebo čo, jej päťdesiat kíl aj s topánkami pre mňa skutočne nemohol byť problém. Šlo skôr o snahu ju nerozpučiť alebo nepustiť pri otváraní dverí, proste mazec. Ale ona bola úplne odrovnaná a ako náhle som ju položil do poste pritiahla si prikrývku ktorou som ju prikryl až k brade a spokojne sa zhlboka nadýchla pritláčajúc si ju k tvári.
Miloval som, keď mi povedala, že ma miluje, miloval som, keď sme si lásku dokazovali, ale keď v spánku doslova fetovala prikrývku nemohol som byť blaženejší.
V dome sme nemali takmer nič, všetko čo malo kratšiu trvanlivosť sme odstránili takže sme mali iba akési mäso v mrazáku, ktoré som hodil do mikrovlnky aby sa rozmrazilo a ja si mohol urobiť niečo pod zub. Mal som už dávno byť na love no nezostával čas a teraz keď Em spala som od nej nechcel odchádzať niekam do tramtárie, keď že tu na juhu tých prekliatych zvierat nie je práve najviac.
A pečené mäso na cesnaku so zemiakmi neznelo zas až tak zle.
Kým mikrovlnka robila svoju prácu zbehol som pre naše veci a doprial si sprchu. Moja upírka mala citlivý nos a to posledné čo som chcel bolo smrdieť jej keď sa k nej šuchnem.
S uterákom vo vlasoch som pomaly vyšiel zo sprchy aby som ju nezobudil no zarazil som sa v strede chodby, keď sa naším bytom nieslo vrčanie.
Takmer behom som sa pustil do našej obytnej časti bytu, kde som čakal útok vlkov na moju spiacu princeznú, no skutočnosť ma úplne pripravila o schopnosť akejkoľvek reakcie.
Em stála opierajúc sa o kraj linky pásom a v rukách držala zvyšky mäsa strhajúc ho svojimi ostrýmii zubami.
"Em," oslovil som ju no odpoveďou mi bolo len syčanie a s výstražným pohľadom si pritisla kúsok mäsa k hrudi.
Fajn, tak toto bolo pekne šialené, čo teraz? Moja žena ma nielen že nechce zjesť, ona zjedla moju večeru a vyhráža sa mi, že ma skántri keď sa jej papaníčka dotknem?
"Nechcem ti to vziať," sľúbil som jej a sám sa divil ako divne to znelo. Nebolo ani tak divné vidieť niekoho ako si užíva chuť surového mäsa so zatvorenými očami, ja som to robil aj dvakrát do týždňa, videl pri tom vlkov, dokonca sme chodili spolu so svorkou, ale pozorovať pri tom svoju upíriu priateľku?
"Do pekla," šepla a kus mäsa o veľkosti malého bravčového medailónku nechala dopadnúť na zem. Smutne som sa pozrel na zvyšky mäsa, ktoré by nestačili ani Helen, z dvoch kíl nezostalo absolútne nič. No to nebol ten hlavný problém mojej upírej kráske pravdepodobne docvaklo čo vyviedla a bol na rade ďalší hysterický výstup typu niečo so mnou nie je v poriadku. A ja som nemohol inak ako súhlasiť.
Rýchlo sa dopravila k drezu a zaskuhrala opierajúc sa jeho kraj.
"Budem grcať! " zaplakala zapierajúc ruky do kraju drezu. Zhlboka dýchala čakajúc na prvý nával neztráveného mäsa.
Ako dobrý priateľ som k nej okamžite pribehol odpustil si uštipačnú poznámku: Načo to žerieš, keď vieš že ti z toho bude nanič, a omotal si jej hodvábne vlasy okolo dlane a druhou rukou ju chytil za čelo. Tak ako mi to robila matka keď som chorý a zvracal.
Nič sa však nedialo. Jej žalúdok vyzeral v pohode s obsahom čo doneho vpravila.
"Vyzerá to, že si v pohode," usmial som sa a cmukol jej bozk do krku. Nebolo to o tom, že by ma to nestrašilo, skôr som nechcel aby bola vyplašená ona. Ak keď na to v skutočnosti mala dôvod.
"Nie tak to teda nie som, pred rokmi som skúsila zvieraciu krv a vygrcala všetku čo som za ten deň a a pravdepodobne aj deň pred tým vypila. Bolo to hnusné horké, trpké, pálivé." Striaslo ju a znova sa sklonila nad drez vydávajúc prvé dávivé zvuky.
Zostal som pri nej no využil, že na mňa nepozerá a odvrátil hlavu s nakrčeným nosom. Miloval som ju a všetko, ale to posledné, čo som chcel bolo vidieť ako sa z nej to mäso dostáva von.
Po očku som sledoval stále s odvrátenou tvárou dianie ktoré sa nezmenilo od posledných desiatich minút.
Jej obed, ktorý mi ukradla zostával v jej brušku pre potechu nás oboch a ja som uvoľnil ruku z jej čela no ona mi ju hneď pricapla späť.
"Nechoď prosím, príde to každú chvíľu. Nechcem byť sama." Do pekla, ja som nechcel byť zlý frajer, ale hľadieť na niekoho keď grcá? V dobrom aj v zlom v zdraví aj v chorobe, kým nás moja prekliata smrť nerozdelí. Pripomenul som si a uhladil jej vlasy nad čelom.
"Kam by som šiel anjelik, som pri tebe." Bozkal som ju do vrchu hlavy a znova si priložil dlaň k jej teplému čelu.
A tak sme čakali na jej zvracanie ďalších asi desať minút. Mne už akosi tak po prvých napadlo, že z cesty späť jej tráviacim systémom nebude nič, no ona tvrdohlavo tvrdla, že to tak skutočne bude. Tak som vytrval ďalších desať a potom ďalších. Po tridsiatich, skutočne zmárnených, minútach som ju proste k sebe otočil chytil jej tvár do dlaní aby sa na mňa pozrela a cmukol jej bozk na špičku nosa.
"Em, myslím, že to mäso zostane tam kam si ho vpravila, a nechystá sa von." Prehovoril som opatrne ako ocko, čo sa snaží svojmu dieťaťu vyzradiť pravdu o Ježiškovi a ona na mňa vystrašene vypleštila oči.
"Patrik, ale ono to musí isť dákou cestou von, môj žalúdok nevie stráviť mäso."
"No tak sa to pravdepodobne naučil, alebo sa snaží. Čokoľvek robí, nemá v pláne si tú dobrotku odoprieť. Len ja umieram teraz hladom, tak čo keby sme zbehli spolu do Tesca nakúpilili a urobili si romantickú večeru, teraz keď sa živíš tak ako ja," vtipkoval som pre odľahčenie situácie aj keď som mal preto skutočne strach. Nebololo to normálne a ja som bojoval s nutkaním ponúknuť jej radu s tým MO-Do blbcom
"Nemôžem láska, ja budem grcať, nechcem grcať v aute ani v meste ťažko by a to vysvetľovalo, ja idem na vécko a budem čakať, neviem čo ma to napadlo."
" To lebo si odmietala zo mňa u nás piť a si vyhladnutá!" obvinil som ju a ona len pokrútila hlavou.
"Voňalo mi, nemám smäd, proste som chcela to mäso zjesť Patrik.. Mohla som cítiť jeho chuť na jazyku. Vedela som ako veľmi mi bude chutiť. Potrebovala som ho!"Priznala sa mi a pozrel som sa na misku v ktorej som dal mäso do mikrovlnky sledujúc jej pohodenie hlavou k inkriminovanému miestu.
"Ty si vypila aj tú krvavú vodu?" Neveril som tomu, čo som sa chystal povedať vo chvíli keď previnilo prikývla, ale nevedel som čo robiť. Potrebovali sme názor kohokoľvek tretieho. A nepoznal som nikoho kto by mal viac odžitých desiatok rokov ako ten trapko v Žiline. Ale toto nebolo úplne normálne. Nie bolo to úplne nenormálne. Tú odpornú vodu by som teda nevypil ani ja a to som do pekla vlk.
"Fajn, vyhrala, si, ideme k Filipovi, ešte že som nás nevybalil. Dúfam, že mi dovolíš ochočiť si tvoju lexusku, moja kráska je pred smrťou a nechcem zostať trčať niekde na polceste.
Prikývla bez slova sa ku mne pritisla. Mala nahnáno maličká, klamal by som ak by som tvrdil, že ja som úplne v pohodičke.

Presun blogu

5. ledna 2016 v 10:43 | Blacky |  Jednorázky
Ahojte všetci čo ešte navštevujete tento blog. Rozhodla som sa blog presunúť. Ešte to však nemám hotové. Mám dve deti a manžela, tak to trošku trvá. Budú tam všetky poviedky čo som zverejňovala tu a aj pár nových, čo práve píšem.

Takže Nový blog TU : http://tvorbazmojhopera.blog.cz/
Ahojte dúfam, že sa tam stretneme a dáte vedieť, že ste verní.
Vaša Blacky

Budeš môj Prológ

4. ledna 2016 v 9:37 | Blacky |  Budeš môj
BUDEŠ MôJ
PROlÓG
Prikyvovala horlivo svojmu priateľovi, ktorý jej predostrel už aj tak známu a otrepanú verziu víkendu.
Každý víkend, teda skoro každý, trávili u jeho babičky, zatiaľ čo on rýľoval, sadil alebo polieval jej obrovskú záhradu ona sedela so starou pani pod altánom, ktorý ako inak postavil jej milovaný a pri pohári čerstvej, domácej limonády len tak prekecali celý ten čas.
Riešili témy ako čo povedala tá a tá babka, čo starenku nahnevalo v obchode a podobne, žiadne témy, ktoré by chcelo osemnásť ročné dievča rozoberať, ale babku milovala vlastne už od úplného malinka. Bola ako jej tretia babka a tak jej nevadilo s ňou tráviť každý víkend. A navyše, iba hlupaňa by sa mohla sťažovať na priateľa, ktorý je tak pozorný a starostlivý.
Nepatrila medzi povrchné hlupane starajúce sa o svoj make-up a ani o najnovšie výstrelky módy. Možno preto mala to šťastie a Jakub posunul ich vzťah na vyšší level takmer pred piatimi rokmi, keď sa nesmelo prvýkrát dotkol jej pier.
Jej prvá pusa, rovnako ako jeho. Boli spolu od malička, od prvej triedy na základnej, kedy si k nej prisadol trošku vychudnutejší chlapec z kade ruka z kade noha a s dioptriami v tenkom kovovom ráme.
Boli najlepší priatelia, vo chvíli, keď sa jej priznal, že bude astronaut a ona mu priznala svoj sen, že bude princezná na čo povedal, že v tom prípade bude jej princ neurobili bez seba ani krok.
Bolo len otázkou času, kedy sa z nich stane oficiálny pár.
Všetci to očakávali, aj keď to nik okrem babky nepovedal nahlas. Tá už od začiatku tvrdila, že to ona bude robiť jej vnuka raz skutočne šťastným.
Jeho matka bola jej a jej otec bol tým jeho, ktorý ich opustil, v čase, keď ho potreboval najviac. Boli súčasťou rodiny toho druhého. A každý na nich hľadel s dojatím v očiach, očakávajúc lásku, ktorá zatrasie svetom.
Vtedy sa obaja smiali boli ešte deti, sila priateľstva mala ešte ďaleko od lásky.
Naklonila sa uprostred jeho monológu a vtisla mu krátky, rýchly bozk na pery.
Usmial sa zastrkávajúc si prostredníkom rám svojich okuliarov vyššie a venoval jej jeden nezbedný úsmev.
"Za čo som si to zaslúžil?" Pritiahol si ju k sebe a nosom sa otrel o ten jej.
"Len tak," mykla plecami tento krát venujúc jeho perám oveľa viac starostlivosti.
V triede to umrelo a nastalo ticho, že by bolo možné počuť spadnúť špendlík a ani jej zvedavosť nebola o nič menšia ako ostatných a tak zdvihla hlavu sledujúc dvere od triedy za nimi.
Stál v nich on, v koženej bunde pod ktorou mal biele, obyčajné tričko napasované na tele ako hrdina z knižiek, v tesných čiernych rifliach a kanadách iba do poly spevnených šnúrkou. Jeho uhrančivý modrý pohľad bol omračujúci, ostré línie tváre odzbrojujúce a jej sa zachvelo brucho, keď jej venoval krátky pohľad s naklonením hlavy skrývajúc spokojný úsmev pre svoje päť sekundové, dokonalé antre.
Nemusela sa ani obzrieť po triede aby vedela, že všetky v triede tak zareagovali, a každá už v hlave rozbiehala plán ako ho dostať.
On však nevyzeral ako niekto, kto by sa nechal loviť. To on bol ten prekliaty predátor, ktorý dostane každú, ktorú bude chcieť, nebol to slovný obrad, on ich bude mat všetky. Vedela to.
Srdce jej bilo ako splašené a žalúdok sa zauzlil pri predstave, že by mohla byť lovená.
Bolo to samozrejme absolútne nereálne a šialené. Mala priateľa, a bola presvedčená, že on nie je zástancom dievčat jej typu.
Videla ho pri vyumelkovaných kráskach s prsiami tesne stiahnutými v push-upke a výstrihom po pukom, krátkej sukni najlepšie koženej a dlhými nohami vo vysokých opätkoch.
Nikdy neverila, že takýto chlap existuje, pripisovala, to skôr dokonalej predstavivosti autoriek až sa z ich výplodov stal nedosiahnuteľný idol.
A teraz pred ňou stál sen každej ženy a hrdo kráčal až k lavici vedľa nej, kde bolo prázdne miesto. Naprázdno prehltla a sledovala jeho chôdzu s pravidelným, istým dup- dup, ktorý vydávali jeho silné podrážky. Bolo jej jasné, že on sa o niečo také ako prezuvky navzdory možnosti problémov starať nebude. Mohol mať na háku čierne, čiary na novom linoleu.
"Máš tu voľno?" spýtal sa lahodným hlasom chalana sediaceho za lavicou a on len prikývol berúc si batoh zo stoličky.
Pristihla sa ako sa odtiahla od Jakuba a pootočila hlavu, len aby si predĺžila pôžitok z pohľadu na neho.
Dvihol pohľad kývajúc na ňu hlavou v krátkom pozdrave. Rýchlo sa obrátila a v duchu sa fackovala, že sa chová ako malá infantilka.
Iba ďalší feši s vypatlanou hlavou. Nič viac, nič menej.
"Miláčik utri si pusu, máš tu trošku slín," zabával sa Jakub utierajúc svoj suchý pravý kútik.
Absolútne zdrvená svojou reakciou si skutočne nevedomky prešla palcom po pere.
"Ty si ale tupec Kubi!" maskovala rozrušenie za smiech a šťuchla ho do ramena.
"Nenúť ma žiarliť Zlato, vieš , že nie som typ čo preferuje fyzické útoky, ale ak na neho budeš takto hľadieť ešte chvíľu, je možné že mu tú jeho peknú tváričku budem musieť zohaviť." šepkal silácke reči aj keď obaja vedeli, že sú to len vyhrážky, ktoré nikdy nebudú naplnené.
Jakub bol mierumilovný chlapec, bezproblémový študent a syn. Žiadne neduhy, nič čo by ho aspoň trošku pošpinilo, proste dokonalosť, ktorá by mohla človeku prísť nudná a fádna, no on práve tým získal na zaujímavosti v dnešnom skazenom svete.
Žiadne frajerské, silácke reči, ktorými by sa snažil ohúriť. Žiadne alkoholické vystrájanie a ani promiskuita.
"Nebuď hlúpi Kubi," pritisla sa k nemu skladajúc mu dioptrie z očí, " som iba tvoja od jak živa." Pritisla svoje pery na jeho a jazykom sa tvrdo tlačila do jeho úst.
Obaja vedeli akú pravdu povedala ,nikdy nebola s iným, nikdy na iného ani nepozrela, nepomyslela.
Rovnako ako on nikdy netúžil po inej a bola ona jeho jediná. Ako sám vravieval prvá a posledná. Osudová.
Od mala navždy.
Len tá korenistá vôňa pri jej pravej strane jej napĺňala nos až príliš.

Kam dál