2.kapitola

29. listopadu 2013 v 8:45 | Blacky |  Čierny vlk
Prvej to asi docvaklo mojej matke, viem to preto, lebo som videla, ako očervenela v tvári a zaťala ruky v päsť.
"Emília, si drzá! Ospravedlň sa ihneď!" zhúkla po mne a ja som videla, že stráca nervy, no môj otčim sa len zasmial, položil jej ruku na rameno a párkrát ňou pohol hore a dole v upokojujúcom geste.
"To je v poriadku, takže žiadna zdrobnenina, že?" usmial sa na mňa, znova.
Bože ten chlap si určite čuchol z rajského plynu, alebo s tým svojím starším synom určite fajčia trávu, že sa furt smeje jak slnko na hnoji.
"Em, proste Em" povedala som jedinú variantu skratky môjho mena, ktorá ma nevytáčala.
Matka chcela ešte niečo namietať, no on ju zastavil ďalším úsmevom a jemnou pusou na čelo.
No aspoň jedno mu musím nechať, vedel sa chovať.
"Tati, Patrik mi nedovolí hrát X-box. Řekni mu něco!" Vybehol von malý, asi desať ročný, chalan so strapatými hnedými vlasmi.
"Hovoril som, že sa nemáš hrať, že dnes prídu Zdenka s Emíliou a že sa máš nachystať!"
Chlapec sa zatváril, akoby si nás až teraz všimol. Cúvol o dva kroky dozadu, zažmúril oči a obidve si nás podrobne prezrel.
"Brej den, ja sem Tomáš," predstavil sa ako správny dospelák a podal mojej matke ruku.
"Ahoj Srdiečko ja som Zdena a toto je moja dcéra Emília."
"Ahoj Ammy," usmial sa na mňa no a ja som si proste nemohla pomôcť, bol rozkošný s tými strapatými vláskami a veľkými zelenými očkami, ktoré mal pravdepodobne po mame.
No a taktiež sa mi páčilo, že automaticky poameričtil moje meno. Dajako som vedela, že my dvaja si budeme určite rozumieť. Čo sa však nedalo povedať o tom staršom Patrikovi, ten ako náhle vyšiel von z domu, zatváril sa, no prisahala by som, že sa zatváril radostne. Kútiky úst mu potiahlo do úsmevu, ale to sa mi muselo asi len zdať, lebo ako náhle sa naše pohľady stretli, zamračil sa, niečo zašomral a proste ma odignoroval.
Ja som ho ignorovať nedokázala, no nie že by som sa snažila aby si ma dajako všimol. Nechala som ho, nech sa ďalej zoznamuje s mojou mamou a ja som to využila na jeho detailný rozbor. A že to bol predmet na rozbor.
Bol proste úchvatný... ja viem, niečo také o svojom novom nevlastnom bratovi vravieť nemám, áno, ale tak oči mám a ešte stále to neznamená, že by som ho začala riešiť či čo, ale pozrieť sa nie je hriech... no a že u neho sa bolo na čo pozerať.
Nikdy by som si nebola myslela, že sa mi bude páčiť ryšaví chlapec, no nebol ryšaví ako si určite predstavujete, takú tu mrkvovú ryšavú ako Anna zo zeleného domu alebo Pipi Dlhá Punčocha. Bolo to skôr niečo medzi ryšavou a mahagónom, prisahám, že som nikdy nikoho s takou farbou vlasov nevidela a dala by som ruku do ohňa za to, že už ani neuvidím.
A tie jeho oči, tak tuho hnedé že takmer nebolo možne rozoznať zreničku od dúhovky. Úchvatné a strašidelné zároveň. A to telo... hmmm... samý sval, krásne vyrysovaný a tvarovaný a hruď bez jediného chĺpka. Čo je u mňa jedno veľké plus.
No aj keď v tomto prípade úplne zbytočné. To je jasné. A on si svoju krásu musel uvedomovať až veľmi, bol začiatok septembra a on si vybehol von len v teplákoch, pravdaže v značkových, ktoré mu úplne fantasticky sadli na tých správnych partiách a to viem, lebo som do domu vchádzala za ním a tak som na jeho prdílku mala fakt pohľad z prvej ruky bol proste, ako by povedala Kris, nohavičky zhadzujúci fenomén baby. No, ale je to môj brat, môj starší narcistický, egocentrický brat, ktorý ma z nejakého neznámeho dôvodu nemá rád skôr, ako ma vlastne spoznal.
*** *** ***
"Nie, tak to si zo mňa robíš srandum Bože!" zašepkala som, keď mi Roman ukázal moju izbu, ktorú pre mňa prichystal.
"Posteľ s baldachýnom? Vyzerám snáď, ako princezná alebo dvanásťročné dievča, čo sníva o tom, že až vyrastie, tak z nej ta poondiata princezná bude?" Otočila som sa na Romana.
"Prepáč ja... Myslel som, že by sa ti mohlo páčiť netušil som že..."
Och, no zasa som to asi prehnala. Keď som v jeho očiach zbadala smútok, mala som si chuť nafackovať. Mohla by som asi prejaviť trošku vďačnosti, však? No to som proste ja, vždy poviem čo mám na jazyku skôr, ako si rozmyslím a domyslím následky.
"Uhm, no nie, je to pekne urobená izba, fakt Roman, pre dievča no... ktoré je dievčaťom, ale ja proste na takéto veci nie som. Ako myslím baldachýn, ružové posteľné prádlo a plyšáky a tak."
Zahryzla som si do pery a vďačila Bohu, že moja matka nebola na blízku, lebo by mi to určite dala zožrať za to, ako som na svojho otčima za snahu a dobrotu vyletela.
"No to som netušil. Z rozprávania tvojej matky som práve pochopil, že si sladká dcérka." Znova ten úsmev...
"Idealizuje si ma?" Zasmiala som sa a on sa ku mne pridal.
"V poriadku teda, urobíme to tak, že si tu izbu môžeš navrhnúť sama a ja ti ju behom tohto a budúceho týždňa urobím podľa tvojich predstav. Hm? Čo ty na takúto možnosť?"
Prikývla som. "To znie ako dobrý plán."
Znova úsmev, ten chlap sa proste usmieval ako slnko, stále a nekonečne. Rozmýšľala som, či sa usmieva preto, lebo to tak chce a cíti, alebo preto aby vytvoril ilúziu fantastického a všetkými nevlastnými dcérami vysnívaného otčima. Ale na to prídem až časom...
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama