48kapitola

29. listopadu 2013 v 12:40 | Blacky |  Čierny vlk
Jeho potreba byť mojkaným pre únavu a možnú slabosť a ubolenosť boli plným a kvalitným osemhodinovým spánkom v prach a ja som mala zasa späť svojho blbca v plnej kráse aj keď trošku šmrncnutého stihomanom.
Jeho utkvelé predstavi Erika číhajúceho v okolí ma desili. Nie preto, že by tu Erik mohol byť, skôr som mala strach aby Patrikovi nehrablo. Veď predsa vedel, že to bol upír čo bol pred mojím oknom, v respektíve pod ním.
No on stále tvrdil, že ho cítil že má smrad jeho kože vpálený v čuchových bunkách.
Tak som skončila ako väzeň, zatvorená v dome bez možnosti ísť čo i len na dvor bez dozoru jeho alebo Romanovho. Čo bolo pekne uletené. V škole sa správal ešte viac paranoidne ako doma. Čakal ma po každej hodine a spolu sme trávili čas na chodbe pred mojou triedou. Nemohla som sa sťažovať, bolo fajn mať ho pri sebe. Ale naozaj som mala strach, že mu zahrabe, alebo proste už nebudeme mať čo rozprávať a naše trávenie spoločného času sa stane rutinou školského týždňa.
Cez víkendy doma takmer nebol, naháňal sa po okolí a vymýšlal ako výláka neexistujúceho Erika. Mňa nechával doma pod dozorom Romana alebo jeho brata, v ktorého aj napriek jeho nízkeho veku, vkaldal neuveriteľnú dôveru. Vraj si počínal na ich spoločnom výjazde naozaj dobre a sám sundal dvoch upírov, a ani jeden z nich sa k jeho krku nedostal, čo bolo pre také mladé vľča naozaj prejavom šikovnosti.
Samozrejme Tom, nebol Patrik a tak sme si ich výjazd z jeho pohľadu museli vypočuť minimálne stokrát. Najčastejšie sa tým oháňal, keď Roman vijadril pochybnosť o schopnosti ochrániť nás ak by sa tu objavil viac ako jeden upír.
Patrik odchádzal vždy skoro ráno a vracal sa v noci, vlastne som si ani nepamätala, kedy si do postele vliezol a kedy z nej vyli
vliezol.

Trvalo to už dva týždne a on stále viac šalel. V škole sa s ním už nebavil ani Igor a proste sme všetci štyria sedeli pri mojom vyvrheľ stole a sledovali jeho pohľad kmytajúci po miestnosti jedálne. Jeho noha si žila vlastným životom a ak by ho videl zdravotný pracovník na protidrogového oddelenia isto by si myslel že má v sebe dávku pervitýnu. Ten jeho zlozvyk bol vygradovaný na maximum.
Zatlačila som mu na koleno a on sa na mňa zamračil jeho dlaň zakryla tú moju a jemne mi ju stisol.
"Okej?" Skúsila som sa na neho usmiať no jeho tvár sa skryvila a ja som sa prykrčila pod zvukom vŕzgajúcej stoličky ako prudko vstal. Naozaj neviem čo som si myslela, že by ma bol udrel? Nemožné...

"Do pekla, nie! Nedarí sa mi ho kurva nájsť! A namiesto toho aby som toho prekliateho bastarda hladal, musím sedieť tu a tváriť sa aký vzorný chlapček som a plním si tú skurvenú školskú dochádzku. Nie Emília nie je to okej!" Ľudia sa na nás obzreli a zvedavo si nás stôl prezerali.

"Patrik, prosím ukľudni sa, ano? Ľudia čumia, nemusia vedieť, veď ty vieš čo," šepkala som a ťahala ho aby si späť sadol no on len pokrútil hlavou a vtiahol si ma do narúčia.

"Nechcel som kričať kotě, ja len, cítim sa bezmocný, potrebujem si byť istý, že si v bezpečí akým sa tí dvaja potulujú po svete, nikdy to tak nebude," ískal mi vo vlasoch.
Dvaja?

Teresa na nás hľadela a Igor si uvolnil hrdlo, upozorňujúc Patrika na svoju prítomnosť.
"Brácho je prič, mněl by ses uvolnit, jasné? blíži se valentín, možná by ste chtěli s Em podniknout něco hezkého, dej si pauzu, ten zmrd ti neuteče."

"O tom sa s tebou budem baviť, keď bude dáky psychicky narušený vlk chcieť tvoju holku pre seba, teraz drž hubu a krok Igor." vrčal no nakoniec si sadol a mňa stiahol do svojho lona.


"Budeš doma a ani sa nepohneš, bez Toma alebo otca ani na dvor, rozumieme sa?" Jeho inštrukcie boli otravné a mňa naozaj vytáčalo, že sa ku mne choval ako k hlupani, ktorá je nesvojprávna.

Náš spoločný čas, ktroý sme pred tým trávili mojkaním a škádlením sa zmenil na psycho ukážky z filmu Disturbia, už mi chýbal len ten blbý náramok na nohu...
"Môžeš s tým prestať prosím ťa? Chovaš sa ako psychopat uvedomuješ si to? Skús sa na mňa aj niekedy aspon usmiať, či už aj to si zabudol?!" vyprskla som sácajúc do neho.

Jeho ruky zovreli moje zápästia vtlačil ma do steny pri vchodových dverách.
"Emília, ja teraz naozaj nemám náladu sa smiať a škeriť, ty nemáš potuchy o čo tu ide, nemáš šajn, v akom si nebezpečí, do pekla, ja nechcem skončiť ako Adam, nechcem ťa vidieť mŕtvu, kurva!" oprel sa čelom o moje a pomaly san adýchol šúchajúc nos o ten môj.

"Ľúbim ťa láska, jasné? Odpusť ak ti to teraz nedávam dosť jasne na javo, ale akonáhle vyriešim tento preblém bude to ako pred tým, ano? Ty ani nevieš, ako som to všetko posral, a teraz to musím dať do poriadku, skôr ako sa k tebe dostanú, skôr ako ťa nájdu či už jeden alebo druhý."

Unikalo mi niečo? Muselo, lebo môj chlap trepal dve na tri a ja som si nebola istá, či mu už načisto nehrablo, z toho strachu o mňa.

"Dvaja? Nerozumiem ti Patrik."

Iba si bvzdychol prehrabujúc si vlasy a uprel na mňa ten svoj čierny kukuč s previnilím výrazom tváre, kedy sa prekecol a vedel, že mi to bude musieť vysypať, lebo ina, to budem ja, čo vnesie tichú domácnosť do našeho vzťahu.

"Nepovedal som ti všetko, teda, povedal, ale niektoré veci, sa mi nezdali dôležité."

"Patrik!" napomenula som ho a on sebou mykol.

Nestávalo sa často, že by sebou trhal, síce posledné dni, to bol jediný dôkaz toho, že vníma, a je pri zmysloch. Keď sebou mykol pri mojom hlasnejšom oslovení.

"V tom Póľsku, to dievča," vzdychol a odtiahol ma na gauč do obyvačky, "malo priateľa, teda myslím, že boli druh a družka, bola mladá nemohla mať viac ko pár mesiacov po prenene, takže sa asi premenila, kôli nemu, aby mohli byť spolu. A ja som ju zabil, a on tam bol. Myslím, že si prišiel po pomstu. Nemôže vedieť, že si moja, že k sebe patríme, ak by to vedel, šiel by po tebe. Potrebujem aby si zostala mimo, aby o tebe nemal ani poňatia, pomstil by sa cez teba, zub za zub..." Jeho hlas sa zlomil a jeho ruky zovreli tie moje.

"Potrebujem aby šiel po mne, ja ale teraz naozaj neviem, koho mám hladať skôr, toho prekliateho chorobomyseľného vlka, alebo upíra. Pri Erikovi ide o osobné pohnútky, on pre teba ani tak neznamené nebezpečie, nie pokiaľ sú pri tebe otec a Tom, ale pri ňom je to osobné, siahol na teba, a ja som do pekla majetnícky, si moja a nik na teba nemôže siahať a už vonkoncom ti ubližovať. Pri tom prekliatovm upírovi, je to ťašie, je dobrý v tom čo robí, a ženie ho prsne to čo ženie mňa proti Erikovi. Pomsta, túži mať ruky špinavé mojou krvou..."

"Nechoť Patrik," vyhrka som pritisla si jeho ruky k hrudi. "Nechcem aby ti ublížil musíš ostať doma, Ano? Pri mne, v bezpečí, musíš ma poslúchnuť!" naliehala som.

Naozaj som mala o Patrika strach, ak bol ten upír naozaj posadnutý pomstou nebolo nič čo by ho zastavilo. Videla som Patrika a vedela som, čo taká túžba dokáže urobiť.

"Musím Em, potrebujem ich dostať skôr ako sa dostanú k tebe alebo k našej rodine dosť blízko na to aby nám ublížili."

"Tak nezostaneš? Ani keď ťa poprosím? Ale čo som vlastne čakal, ty vždy a vždy budeš voliť krv, tak si choď!" kývla som rukou a odsadla si od neho ďalej.

"Em? No tak, veď som ti to teraz vysvetlil, presataň sa mračiť, jasné, nechcem zasa odchádzať rozhádaný!"

"Ja zasa nechcem aby si vôbec odchádzal, chceš ma chrániť? Chceš chrániť rodinu? Zostaň tu! Sám si vravel, že na Adamovom mieste by si ma nikdy nenchal samú, a pozri sa čo robíš! Nechávaš ma samú aj napriek tomu, že ťa prosím aby si ostal."

Bolesť v jeho očiach bola ako facka, vedela som pesne že jeho morami sú obrázky mŕtvej Kris, no namiesto nej som tam ja. Vravel mi to, preto som chcela aby ostal. Nie preto, že by som sa bála o svoj život, nie preto, že by som nedôverovala ďalším dvom vlkom v mojej rodine. Proste som len chcela aby bol tu a videl, že som ok, že mi nič nehrozí a mohol ten svoj program "ochrana svoje družky" na čas znova schovať do šuflíka a my sme sa mohi podpichvať a dohadovať a navzájom si dvýhať tlak na tristo uštipačnými poznámkami alebo príjmnejšou činnosťou. MOžností bolo toľko...

Iba sa na mňa lútostivo usmial, vtisol mi bozk do vlasov a odpravil svoju peknú svalnatú prdel k dverám.

"Nad ránom som doma, nečakaj ma,"

"Skončila som s tebou, ty krviľačná beštia!" vystrela som prostredník a on na mňa žmurkol a na perách mu pohrával úškrn ktorý sa iba ťažko dal nazvať úsmevom.

"O tom rozhodnem jedine ja, kotě, si moja a ja rozhodnem o tom kedy a či to skončí."

Uškrnula som sa do dverí za ktorými sa stratil. Vedela som, to, nemusel to vravieť, mal ma v rukách skôr ako som si to ja sama uvedomila. So skutočnosťou, že feminystka Emília vo mne na mňa kričala nech sa pozviecham správam sa ako dievča z pred pár mesiacov som nemala silu bojovať.

Teraz som zúrila, že naozaj odišiel a nebol schopný ostať aspon jednu prekliatu noc. Chcela som len zaspať a zobudiť sa v jeho náruč, tak ako tomu bývalo pred tým, tak ako po tom túži snaď každé dievča na svete.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama