9.kapitola

29. listopadu 2013 v 9:03 | Blacky |  Čierny vlk
Bolo šokujúce zistenie, že vlastne tá chvíľka v tom aute bola zatratením, namiesto vytúženého raja.
Nezmenilo sa nič, teda zmenilo, bola som pre neho menej ako vzduch. Pred tým si dal aspoň námahu vymýšľať, ako ma vytočiť, teraz som mu nestála ani za odfrknutie si. Nič. To ticho medzi nami bolo až hmatateľné.
Prešiel týždeň od jeho "chvíľky" a ja som všetok voľný čas radšej trávila vo svojej kôlničke, moja potreba vytvoriť čo najvernejšiu kópiu vlka zo sna sa stala mojím záchranným kolesom a ja som sa sama sebe vyhovárala, prečo nemôžem s ostatnými sedieť v obývačke a čumieť na Bohumila Stejskala a šúľať sa smiechom na gauči, tak, ako tomu bolo pred tým, zakaždým, keď sa mal ten film premietať v telkáči.
Môj vlk bol všetkým, snažila som sa ho vytvoriť o veľkosti trojmesačného Zlatého Retrívera. Urobiť ho o veľkosti kravy, čo bola jeho skutočná veľkosť, by bolo v týchto podmienkach nemožné.
V škole bolo všetko tak, ako prvý deň. Ľudia po mne počumovali, ale obchádzali ma oblúkom. Nasrať, nikoho nepotrebujem, ešte tri roky...
Sedela som za svojím stolom v jedálni. Svojím preto, že sa z nejakých nevysvetliteľných dôvodov, nikdy nebol obsadený. Zastrčený v rohu jedálne pri okne, bol ako miestom pre vyvrheľa, kričal a pútal pozornosť na sediaceho za ním v štýle: "Hej kuknite na mňa, som vyvrheľ!"
Sledovala som ho, z tohto miestečka som mala naozaj dobrý výhľad na jeho stôl za ktorým sedeli tí dvaja z prvého dňa, Igor a Teressa. Ako som sa dozvedela z rozhovoru, ktorý viedli, samozrejme, s Patrikom.
Prehrabávala som sa v rizote a lovila kukuričku, jediné požívateľné v tej rozmazlanej brečke. Tá bruneta sa pri ňom objavila znova, ako posledné dni v ten istý čas.
Čas štvrť na jednu, sa stal mojím osobným trénerom sebaovládania, a bola som na seba patrične hrdá.
Vidieť ju, ako sa k nemu tisne a tým hnusným chápadlom mu prechádza po bicepse, bol ako elektrický šok zakaždým, ale ja nie som len tak niekto, ja zvládnem všetko. A tak som len zatínajúc ruky v päsť prebodávala tú malú užovku imaginárnym šípom miereným do toho jej dlhého kŕčku.
Nakoniec jej ruka zastavila na jeho zápästí, kde mu začala nezmyselne kresliť dáke tvary a špúliac pery mu dačo šepkala. Pravdepodobne mu sľúbila dáku oplzlosť.
Naše pohľady sa stretli, ako za posledný týždeň nespočetne krát. Bolo mi to až vtipné.
Keď si myslel, že nepozerám, pozeral na mňa on, keď som si myslela, že nepozerá, sledovala som ho ja a vždy to skončilo trápnym stretom našich očí, kde sme obaja v rozpakoch rýchlo uhli pohľadom.
No on teraz neuhol, hľadel na mňa. V mojom zornom poli sa objavila blonďavá hlava a ja som sa nahla do boku, aby som nenarušila kontakt s ním.
Kurva, čo to so mnou je?
Nútiac svoje telo vrátiť sa do anatomickej polohy som venovala krátky pohľad do zelenkavých očí.
"Ahoj, múžu?" usmieval sa na mňa a ja som len mykla ramenami, bolo mi to jedno. "Erik," vystieral ku mne ruku.
Keď som mu však gesto neoplatila rozpačito sa na mňa usmial.
"Potrebuješ niečo?"
"Jen jsem si myslel, že by ti dobře padla společnost. Sedíš tu vždy tak sama."
"Vyzerám ako niekto, kto sa utápa v depke, že si nemá s kým pokecať?" vybehla som na neho podráždene.
Jediné čo som nenávidela viac, ako zimu, bolo, keď ma niekto ľutoval, vtedy sa vo mne budil sociopat s potrebou tomu človeku ublížiť a dokázať mu, že mňa ľutovať naozaj netreba.
"Ne, to ne ... já jen, oba sedíme stále sami, tak jsem myslel, že bychom mohli sedět spolu a nebyli bychom už sami."
Vtipný ten chlapec.
Mala som chuť mu vyhubovať, poslať ho do horúcich pekiel, spôsobom, ktorý si zapamätá, ale potom mi docvaklo, že je vlastne jediný človek, ktorý je na mňa milý a ja som vlastne nasratá na Patrika a Erik sa stal len mojím boxovacím vrecom.
Chudáčik.
"Okej, sorry. Tak tu seď keď chceš," vzdychla som si a znova sa pustila do rýpania sa v rozvarenej ryži.
"Líbilo se mi, jak jsi vytřela podlahu s Norou. Bylo to boží."
Jééj, on sa snaží začať rozhovor záležitosťou starou už dva týždne. On je ale... debil!
Nič som na to nepovedala a len si vložila vidličku do úst.
"Ty a tvůj bratr si asi velmi nerozumíte. No ptám se proto, že od tebe drží distanc, kdyby tomu tak nebylo, sedíš někde mezi tím houfem ukřičených dívek."
"Nie je môj brat," odfrkla som
"Jo, tohle říkal i on o tobě, když jsem chtěl o tobě něco od něj vymámit."
Bože, ja od neho musím ísť preč.
Vstala som, zobrala tácu a s tichým: "Prepáč, už musím," som odišla s nedotknutým obedom som prešla až ku kovovému stojanu, kam som vsunula tácu a pohla sa z jedálne.
"Čo od teba chcel?" Mojím telom prešlo zachvenie, ako sa do mňa jeho chrapčák oprel.
"Do toho ti je hovno," odfrkla som, vyťahujúc si zápästie z jeho horúcej dlane.
"Je mi do toho dosť, tak mi šmýkaj okamžite povedať, čo ti chcel!" kričal po mne.
"Čo keby si sa pobral za tou svojou sexy užovkou a mne dal svätý pokoj? Týždeň som pre teba vzduch a teraz sa tu ideš po mne rozkrikovať, páľ už do prdele a daj mi pokoj. Chuj sa v tebe nevyzná."
"To nie je chlapec pre teba, Lili, drž sa od neho ďalej!" vrčal mi do tváre.
Cítila som colu, milovala som colu.
"Nie som dosť dobrá pre tvojho kamaráta?" Mlela som sebou v snahe sa z jeho zovretia dostať, ale skúste bojovať s deväťdesiatimi kilami svalov. Nemožné.
"To on nie je dosť dobrý pre teba."
Rozosmiala som sa. To je taký magor, idiot, čo si o sebe vlastne myslí? Nemá právo vyberať mi s kým sa budem baviť. To, že sa mi stým chlapcom nechcelo stráviť ani minútu bolo moje malé tajomstvo, ktoré on naozaj vedieť nemusel.
"A od kedy je z teba tak starostlivý brat?" Nečakala som odpoveď bola to skôr rečnícka otázka.
"Nie som tvoj brat," vrčal a jeho zovretie sa stalo trošku nepríjemným.
Násilnícke sklony.
"Pusť, bolí to!" Nebolelo, ale chcela som, aby ma pustil.
V jeho očiach sa mihla bolesť, ustúpil odo mňa s rukami v zdávajúcom sa geste na čo mu vbehli do vlasov.
"Lili, odpusť, nechcel som..." znova sa pohol, tento krát smerom ku mne, na čo som odpovedala cúvnutím.
Tiež som to v hlave nemala celkom v poriadku, ešte pred chvíľou som bola nasratá, že si ma nevšíma a teraz som nasratá, že si ma všíma. Asi som už naozaj debil a nepomôže mi nič iné, ako sa od neho dostať čo najďalej a na čo najdlhšiu dobu.
"Jdi od ní pryč, Paťo," ozval sa ten blondiak, Erik? Nie som si istá...
Na moje prekvapenie poslúchol, frustrovane si vzdychol venoval mi jeden zamračený pohľad. "Dávaj si pozor," šepol a pohol sa k dverám.
"Ten by si měla dávat v tvé přítomnosti, ne v té mé!" kričal za ním... Erik? Emil? Eugen? "Si v pohode?" staral sa a pozeral na moje zápästia, na ktorých asi čakal modriny, ale Patrik by mi neublížil. Tým som si istá.
"Hm, áno. Ďakujem."
"Můžu tě doprovodit ke třídě?" pýtal sa jemne červenajúc.
Ja snáď odpadnem, devätnásť ročný muž sa červená.
"Ak chceš."
"Stoprocentně, budu klidnější, když budu vědět, že si tě někde neodchytí, nebo něco."
Jeho zbytočná starosť bola rozkošná a milá, aj keď mne prišla skôr vtipná, akoby mi odprevadenie do triedy mohlo pomôcť zachrániť život, ale čo cesta domov? To sa s nami zvezie v aute aby ma ochránil? Neverila som, že by ho Patrik k svojmu autu pripustil čo na dva metre.

"Emílie, pojď k tabuli!" Zasratá češtinárka, čo som sa pustila v jedálni do jej krstnej dcéry, neodpustí si ani jednu hodinu, aby mi to nedala vyžrať, našťastie horšiu známku ako trojku mi dať nemôže, aj to len preto, lebo to prekliate ř a malé krúžočky nad samohláskami vymyslel sám diabol, a že náš Štúr bol pankhart, pche no to iste.
"No, no, přemýšlela jsem, jak ti pomoci s naší gramatikou a dospěla jsem k rozhodnutí, že nejlepší bude doučování. Máš týden na to, někoho si najít, když se ti to nepodaří sama ti někoho určím. Tvůj prospěch ti tu kazí čeština a nerada bych tě nechala propadnout pro něco tak banální jako je gramatika," prehovárala na mňa hlasnejšie, ako na ostatných a ja som silno premýšľala, či to je preto, aby ma ponížila, že som analfabet alebo z tých malých jazykových rozdielov, ktoré ju nútili mať pocit, že jej nerozumiem.
"Prepadnúť?" vyhŕkla som šokovane.
Vedela som, že to mám s češtinou na mále, ale spoliehala som sa na literatúru, rozbor myšlienok a taktiež čítanie som naozaj milovala, z čoho logicky vyplývalo, že som v tom fakt dobrá. Na Slovensku som patrila k profesorovým miláčikom práve preto, že som s ním rada diskutovala, zatiaľ, čo moji spolužiaci mlčali ako ryby.
A teraz som na prepad? Kurva, ja nemôžem prepadnúť, taká hanba. Prekliaty život, no prečo mi toto matka urobila? Z najlepšej žiačky školy na chuderu súcu na prepad.
Nenávidím to tu!
A nenávidela som ten spokojný úsmev na Norinej tvári, ďakujúci svojej krstnej matke. Ten ich pohľad bol veľavravný.
Kurva!
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Simča Simča | 4. ledna 2014 v 17:43 | Reagovat

Ahoj já dám odkaz na tuhle stránku na FB,doufám že ti to nevadí :-D

2 Blacky Blacky | E-mail | 4. ledna 2014 v 20:04 | Reagovat

[1]: simi, vobec, som neskutocne podstena, ze sa ti to tak velmi paci O_O vau

3 Simča Simča | 4. ledna 2014 v 20:16 | Reagovat

Moc je to zajímaví příběh :-) já ať se snažím sebe víc tak nikdy nevymyslím tak dobrý příběh :-D těším se až to dočtu celé :-)

4 Nikka Nikka | E-mail | Web | 10. dubna 2014 v 16:35 | Reagovat

ja nestíhám psát komenty :D Musím číst, číst, číst a číst :D :D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama