1.kapitola

18. prosince 2013 v 7:19 | Blacky |  Čierny vlk II. Nový začiatok
Rýchla sprcha a pratať sa preč. Znova mala tú svoju nádu, keď sa mi snažila dohovoriť. A ja som naozaj nemal náladu, zas a znova počúvať tie drísty psychológa. Keby som bol tak drzí ako bývala moja Lily odporučil by som jej odború pomoc jedného z jej kolegov.

Bol som si viac než istý, že riešením môjho života, sa snaží vyplniť čas, ktorý by inak musela venovať svojmu rozboru psychiky v týchto dňoch.

Vytiahol som z vázy vo svojej izby biele ľalie a zvažoval možnosť skočiť oknom dole a proste sa na cintorín rozbehnúť mojou prirodzenou rýchlosťou. Ale bol slnečný aj keď studený seprembrový deň a ťažko by sa to vysvetlovalo ak by ma náhodou niekto zazrel.

"Kam ideš?" zastavila ma stvajúc sa mi do cesty a načiahla ruku k ramienku batohu, ktoré som mal prehodené cez rameno.

"Kam by si povedala Zdenka?" skúsil som milo, aj keď som naozaj nemal náladu. Dnes mi bolo viac pod psa ako obyčajne, ale to posledných päť rokov stále tento deň.

"Nemal by si tam stále chodiť, ona má Adama, kazíš im to. Možno by si si mal skúsiť nájsť dievča, s ktorým by si mohol začať od znovu. Nieje správne, že tam tráviš toľko času."

"Nemôžem uveriť, že si mi práve navrhla ,aby som na tvoju dcéru skúsil zabudnúť," cúvol som späť k schodisku.

Tou hláškou ma úplne odrovanala. Mal som pocit, že strácam pevnú pôdu pod nohami.
Niečo také odo mňa nemohli žiadať, nikdy. Teda mohli, ale ja som sa im na to mohol z vysoka.

"Je to už viac ako päť rokov. Myslela som, že by si si mohol nájsť niekoho. Milé a pekné dievča. Bolí ma pohľad na teba. Em, je mŕtva a ty by si nemal zostávať sám."

Jej slová boli ako päsťou do brucha keď som bol prešpikovaný jantárom. Nikdy som nepovedal to slovo, čo ona s takou ľahkosťou vypustila z úst. To slovo bolo až príliš konečné, príliš reálne, príliš nepriateľné.

Stisol som kytičku a tvrdo sa ju pokúsil obísť, no ona sa mi znova úkrokom do ľava postavila do cesty.
"Patrik prosím, aspon sa snaž áno?"

"Snažím sa každý deň nájsť zmysel v tom nadýchnúť sa. A ten zmysle mi dáva Kika a jej dcéra, či sa ti to páčia či nie, nemôžem bez nich byť. Em milovala Kristínu a som si istý, že by milovala aj tú malú. Sú pojítkom, potrebuejm ich."

"A čo my, my sme tvoja rodina!" vyhŕkla a cúvla.

V očiach sa jej tvorili prvé slzy a ja som nenávidel, že v tej chvíli bola tak podobná svojej dcére. Rovnako ako moja malá sestrička. Helen bola vernou kópiou a aj keď tomu nik nerozumel bola to malá Emília.

Blonďavé vlásky blankytno modré očká. Bolo to šialené, mala byť prinajlepšom špinavá blond a očká hnedé. Vlčí gén je silný, no to dieťa v sebe okrem naozaj dobrej imunity nemalo z otca absolútne nič.

"Budem tam len cez víkend, v pondelok som späť."

"Nie je to správne, " opakovala a ja som len kývol rukou.

Vedel som to, ale bolo mi to jedno. Potreboval som podnet, plniť svoju myseľ, inak by som skončil vo febrilných kŕčoch pod bolesťou, čo ma z vnútra trhala. Dnes som Kristínu potreboval viac ako kedy koľvek.


Položil som kyticu na biely mramor a dokola čítal jej meno. Neviem prečo som to robil, naozaj som netušil prečo som sa potreboval utvdiť v tom, že je to skutočne jej hrob.

Možno to bolo tou prázdnou truhlou, že som sa nedokzal prinútiť cítiť spojenie s týmto miestom, že som ju tu necítil a stále ma to ťahalo do toho lesa. No tam som aj napriek tomu nemohol. Nedokázal by som zvládnuuť tak mocný nával emócií, výčitiek a nenáviasti k sebe. Bol som zbabelec.

Ten pankhart ho niekam skryl, jej telo, jej nádherné zamatové telo. A aj ked som ho trhal na kusy mi to nepovedal. Stale omielal, že ju nechal hlboko v lese.

Nebola tam, ten prekliaty les som mal prečesaný milimeter po milimetri.

Závrat ma obral o rovnováhu a ja som sa ocitol na kolenách držiac päsť na mieste kde som kedysi mávbal srdce.
Tá diera čo po ňom ostala bolela, znova. nenávidel som, ako nečakane dokázala prísť a úplne ma ochromiť.

Plytko a krátko som dýchal. jediný spôsob ako tie moje plúca prinútiť k ako takej spolupráci.
Chvel som sa a vedel som presne čo bude nasledovať. Očakával som tú prudkú pálivú bolesť, zvierajúcu moje celé vnútro vystrelujúciu do každého môjho nervu.

Rukami som si zašiel do vlasov a snažil sa stlmiť výkriť.
Jej modré oči plné zmierenia, jej úsmev a neha v momente keď jej krásny krk...

Moje telo sa naplo, cítl som ako som sa prepol ako luk a v momente stuhol. Jej meno ako modlidba, vyslišaná modlidba, doprialo môjmu telu kľud a ja som sa ako zakaždým pri takomto kolapse uvolnil a chvel ako malé žriebä.

"Emília Ketzová, Emília Ketzová, Nikdy nie Dobiasová." šepkal som si pre seba a konečne som porozumel, kde bola na tom vyrytí chyba. Nikdy tam nebudeme spolu ako manželia Dobiasoví. Nikdy tam nebudú ležať naše telá uložené k večnému odpočinku pod jedným menom. Telo pri tele. Nikdy naše duše neopustia spolu telá, aby sa mohli narodiť do iných nových, ktoré by nám umožnili stráviť spolu znova pár rokov. Bolo to zničené jej smrťou. Naše puto bolo preč. Ona bola preč!

Prichádzajúci hovor som vzal iba preto, že som bol na cintoríne a nepatrilo sa rušiť pokoj zosnulých. Aspon to mi vravievala matka. Ale taktiež mi vraviela, že zakaždým keď nás opustí nám blízka osoba na oblohe sa obajví ďalšia hviezdička, aby na nás mohla duša dávať pozor. Keci, horiace teleso miliony kilometrov vzdialené.
"Kde si?" Hysterický Kikin hlas ma prebral a ja som sa snažil dať do hlasu trošku života. No aj napriek tomu to bol monótony hlas práznej schránky.

"Som pri jej pomníku." zachrapčal som.

"Prídeš, že? Neviem či to zvládnem sama potrebujem ťa tu. Adam je v práci, malinká u jeho matky a ja som tu tak hrozne sama." vzlikala mne stiahlo hrdlo.

Nenávidel som keď plakala, vždy plakla, iba pre ňu a keď plakala ona, mal som na mále sa rozrevať, lebo sme plakali pre jednu a tú istú osobu. Bolo to šialené a mne sa robilo zle, zle z toľkého napätia čo som v sebe nazhromaždil za posledné tri týždne od poslednej návštevi.

"Daj mi štyri hodiny, a som tam." zakňučal som ako som sa snažil udržať slzy a ona si len povzdychla.


Zaparkoval som pred kovanou bránou a neobťažoval sa zvonením. Na čo aj? Bol som tu takmer doma.
Vlasy mala zopnuté tak ako vždy velkým štipcom do vlasov z ktorého sa nezbedne do všetkých strán týčili čierne kučery.

"Paťo," vydýchla a nestihol som ani prekročiť prach kuchyne už som mal jej útle telo prirazené k svojmu.

"Chýbala si mi," šepol som a ona zdvyhal svoj uslzený pohľad.

"Je to šialené, ale ty mne tiež," potriasla hlavou a odstúpila od mňa.

"Dáš si kávu? Kúpila som dáku novinku a nie je zlá. Akúrat kurevsky drahá."

Zasmial som sa. Nenadávala tak ako pred tým, pred rokmi, ale sem tam, keď jej dcéra nebola na blízku zhrešila a vždy v jej čokoládových očiach zaiskrylo, presne tak ako pred rokmi, keď sme sa stretli presne v tento deň. A možno aj tá hodina pasovala.

Poposunula mi malú preso šálku a ja som si vychutnal tú dokonalú vôňu linúcu sa z malého pohárika.

"Ona nikdy nerozumela kúzlu dobrej kávy, pravda?" smiala sa keď sledovala môju tvár nacapenú takmer v tekutine.

Pokrútil som hlavou.

"Teraz by nás určite vysmiala, obaja s nosami od peny," pokračovala a ja som pchopil, že sa o nej chcela rozprávať.

"Kika, ona sa na teba nehnevala, naozaj, dávala to za vinu sebe rovnako ako všetko. Dokonca aj môj prestrel s Liou si nakoniec vzala na svoje triko. Ani som sa jej za to nestihol ospravedlniť." Tento krát som potriasol hlavou ja.

Bol som blbec, až keď mi Igor vysvetli, že naozaj s Liou mám netradičný vzťah pochopil som ako to Em musela vidieť, Bolo to však už neskor. Aj keď v tom čase, som nepoymslel že by mohlo byť neskoro, nik to nemohol vedieť.

"Vidíš, to je presne ten problém, nestihla som sa priznať, že som úplna krava a debil a..." stisla viečka.

Čakal som kedy sa rozplače no vo dverách sa objavila vysmiata tvár malej nezbednice. Jej piskot vytlačil všetok smútok.

"Paťooo! Nečakala som ťa, doniesol si mi niečo?" pýtala sa štverajúc do môjho lona.
Chytil som ju pod malými ramienkami a vyhodil si ju na kolená.

"Seba, nestačí?" skúšal som sladký úsmev no ona sa zamračila našpúlila pusu a prekrýžila si ruky na prsiach.

"Vždy mi niečo donesieš, tak plestaň lobiť dlahoty a daj mi to!" vytreštil som na ňu oči a Kika sa stavala na nohy.

"Ako sa to s Paťom rozprávaš? Ospravedlň sa, z nosa ti nevypadol, hybaj, lebo inak stráviš zvyšok dňa vo svojej izbe! A snaž sa, aby to znelo od srdca, inak to poviem otcovi a spoločná stanovačka sa zruší."

"Plepáč, Paťo, veď vieš, že ťa lúbim," žmurkala tým princeznovským spôsobom. Poťukal som si na na líco.

"Za sladkú pusu odpustím a ak mi dáš dve možno najdem niečo v kufri auta," prehodil som s vážnou tvárou a v tej chvíli som mal na tvári mľaskave pusinky so značným množstvom jej slín ktoré ostali na mojej oholenej tváry.


Plyšak sa jej páči,l ako inak, milovala mega plyšáky a ja som mal mega radosť keď som videl v tých tmavých očkách spokojnosť a rozšafnosť.

Kika ju poslala aby ho pekne išla zoznámiť s ostatnými hračkami a ospravedlňujúco sa na mňa pozrela.

"Ja fakt neviem čo to s ňou je, bývalo to tak dobré decko, a teraz je drzá papuľnatá a ešte k tomu sa ani netvár,i že by jej to bolo lúto, keď ju karhám, " sťažovala sa a ja som na ňu zvihol jedno obočie.

"Ty vieš až príliš dobre prečo to je. Rozmaznala si ju stačilo, že trošku zakňučala a mala všetko. Tak sa stala chyba." upozornoval som ju na skutočnosť.

"No tak vieš čo? Až keď budeš mať ty dieťa tak ti toto pripomeniem, lebo som naozaj stopercentne presvedčená, že ani ty neznešieš plač svojho dieťaťa a..." zarazila sa keď mnou mylklo a prekryla si ruku ústami.

Dobré ráno , ja deti budem mať iba ak vo sne.

"Fajn, ja viem je to aj moja vina. Rozamznal som ju, ale keď ona je taká sladká... " snažil som sa zahovoriť a sucho sa usmieval no ona ma poznala a vedela, že mi je z toho na dve veci.

Zrazu bola pri mne sedela mi v lone a objímala, laskájúc mi vlasy.
Bolo to naozaj príjemné a ja som sa skryl v jej ramene.

Predstava mojej dcéry ma staršila zakaždým keď som odchádzal zo Slovenska preplnený malou Emíliou a predstavoval som si aké by asi bolo naše malé šťastíčko. Koľko by mala z Emilie a kolko zo mňa.
Neviem kedy som sa rozplakal, muselo to byť niekedy, keď som si predstavil Emiliine telo zagulatené a videl som seba ako jej ho hladím, tak ako som to videl toľko krát robiť Adama Kike.

Odtiahol som si ju od seba. A pokúsil sa o úsmev.
Utrela mi slzy a cmukla rýchli bozk na čelo ako matka svojmu dieťaťu a ja som privrel oči.

Adam stál vo dverách a usmieval sa na Mili ktorá sa k nemu rozbehla skočila mu do náručia.
Mali čudný vzťah. Adam po práci za každým prišiel ku Kike, ktorá mu nabrala jesť a počas toho ako jedol počúval tú malú huncútku sediacu mu na kolenách. Kika presne načasovaná zakaždým, keď mu tam zostávalo posledné sústo položila pred neho kávu, turka, inú nepil, bez cukru a mlieka. Zobrala jeho prázdny tanier. Pokecali spolu pohral sa s malou, prečítal jej o ôsmej rozprávku a odišiel domov do svojho rodného domu.

Na vysokú sa vykašlal a zamestnal sa vo fabrike za blbých štyristo eur mesačne, ale nikdy sa nesťažoval, ani Kika, prispieval jej, teda skôr viedol jej domácnosť a ešte po výkendoch pracoval na jednej stavbe ako poondiaty šifnik. Ale udržal dve domácnosti.

JA som k nemu však aj tak pociťoval zášť. Mal všetko. Mal ju a mal dieťa. Vrátil som mu ich, ale svoju Em som nedokázal.
Kika šla pomôcť Mili s kúpeľom a Adam mi venoval jeden zamračený pohľad.

"Môžeš mi vysvetiť, čo tu zasa robíš? Oni sú moje!"

Ďakujem za komentíky k predošlej kapitolke a hlavne tebe seleničko obzvlášť za tú peknú reklamu však ty víš :D
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 sissa sissa | 18. prosince 2013 v 7:28 | Reagovat

perfektná kapitola.....ale nechceš Em nejako oživiť??? ja ju tam chcem naspäť prosím prosím prosím :-D  :-D  :-D  :-D

2 Blacky Blacky | 18. prosince 2013 v 8:49 | Reagovat

ďakujem Siss :-D pracujem práve na vložení traileru ktorý mi urobila selen a tak si ho potom kukni objasni ti par veci. je naozaj krásen urobeny :-D  :-)

3 sissa sissa | 18. prosince 2013 v 13:52 | Reagovat

[2]: už som si ho kukla a je fantastický :-D a dúfam že som ho správne pochopila :-D  :-D  :-D

4 Seléna Seléna | 18. prosince 2013 v 17:26 | Reagovat

No samozřejmě nemáš zač , dokonce i kamoška Lady rosana, mi udělala laskavost aten stejny inzerat dala i na svoji stranku:-) prosim tě až budeš mít čas nezapomen na mě aprostě mi napiš kdy budeš na skype nebo se přihlas.. jsem tam furt, mám pro tebe layout a nějaké obrázky k čiernému vlku 2 :D takže bych tě mohla instruovat aspolu to nastavit:-)

5 Seléna Seléna | 18. prosince 2013 v 18:23 | Reagovat

[4]: Ještě jsem zapomněla, kapitola byla užasná a tolik smutná až se mi chtělo brečet, hruza. Opravdu jsi spisovatelský talent, měla bys to zkusit aněkam poslat:-) třeba by ti to vydali jako nějaký román:-)

6 Blacky Blacky | 19. prosince 2013 v 9:18 | Reagovat

[5]: selen a ja poslať to snaď nie. tak dobra skutocne niesom ale ďakujem ti

7 Aoptoraror Aoptoraror | E-mail | Web | 9. října 2018 v 5:25 | Reagovat

Poids est comment dur  votre sang pousse contre les parois de vos arteres lorsque votre coeur  determination  pompe le sang. Arteres sont les tubes qui transportent  perseverent b gerer offre sang loin de votre coeur. Chaque  culture  votre  determination  bat, il pompe le sang  tout au long vos arteres a la  flanerie de votre corps.
https://www.cialispascherfr24.com/acheter-tadalafil-xtenda/

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama