6.kapitola

29. prosince 2013 v 15:30 | Blacky |  Čierny vlk II. Nový začiatok
Pridávam ďalšiu, dievčence Vaša Blacky


Nervózne si hádzal veci do batoha a volačo si mrmlal.

"Nebolo pekné ako si sa zachoval k našej nevlastnej matke. Ty vieš, že má pravdu a mohol si sa aspon zamknúť."

"Drž hubu Paťo, je mi to líto, ty víš, že jo. Ale s tím nic nenadělám, A nezdržuj, deme do Plzně a ja už teď du pozdě!"

Strčil do mňa a chcel ma obísť no ja som sa mu znova postavil do cesty.
"Mohol by som ísť namiesto teba ak chceš, a ty by si mohol stráviť pekný víkend so svojou priateľkou," Navrhol som mu s úsmevom milodarcu no on mi ho zotrel s odfrknutím.

"Není moje přítelkyně a už vůbec s ní nemám čas trávit víkendy bráško, a taky vím jak neznášiš té masové výjezdy. Tak to nech plavat. Vždyť ona se stajně vráti a ani ji nebudu muset odprošovat." Jeho istota ma bavila, bol to môj brat, ego o velikosti spojených štátov. Tak to proste malo byť.

"Nie je to o tom, že by som ich nemal rád, len som sa im vyhýbal, lebo mi pripomínajú chyby čo som napáchal, pre ktoré Em odišla. To je všetko. A nechcem aby si urobil tie isté chyby. Vidím, že máš to dievča rád tak by si s ňou mohol tráviť čas. Aby si to potom nelutoval ako ja."

"Ne, nemám ji rád, a i kdyby, nechci ji mít rád. Zbytečne si spůsobit bolest? Stačí mi vidět co láska spůsobila tátovi, nemluvím o té tvé. Ne dík. Pamatuji se jaké to bilo videt tátu, když mama umřela a vidím tebe. Nedokážeš ani vyslovit, její jméno ve spojení se smrtí. protože bráško, ona neodjela ona je mŕtva."

Zhlboka som sa nadýchol, snažil sa ignorovať bolesť, ktorú mi spôsobil tým jedným slovom. Nerozumel som im, prečo mali tú potrebu ho stále opakovať. A mne zakždým zúbkovaným nožom točiť v obalsti, kde som mával srdce.

"Otec je teraz šťastný so Zdenou a ja si za to všetko môžem sám, neuchránil som ju. Neznamená to, že láska zákonilte bolí." Obhajoval som ten hlúpy cit, ktorý vo váčšine prípadov bolí, ale záležalo na tom?
Ak ste bez nej bolí to ešte viac.

"Tá naša jo. Co z toho, že je táta se Zdenou tak spokejený. Když naše máma umřela trpěl, a její stráta ho bolí do dnes, A taky se ty zbytečne obviňuješ, protože to není tvá vina. Je to jen smůla, že byl tak prechcanej a měl při sebe tolik jantáru, že tě odrovanal." Ach tie keci, tlačili mi to do hlavy všetci nevideli alebo nechceli vidiet moju vinu.

A možno ju naozaj videli, len mi nechceli spôsobovať bolesť. Nasrať.

"Bracho, choď za tou holkou, a ja sa aspon trošku odreagujem. Igora som nevidel... No proste dlho, tak odlož ten bagl a idem ja." Nemienil som už ďalej riešiť tému vlci a láska, lebo ma to privádzalo k nej, a ja som chcel aspon raz za posledných päť rokov urobiť niečo pre môjho brata. Bol som ako v ulite nestaral sa o nič len o svoju bolesť a kašlal na svoje okolie.

"Opravdu by si to udělal?" Prekvapenie v jeho očiach ma neprekvapilo. Zvykli si, že som netrávil doma veľa času a ak tak som bol zatvorený vo svojej izbe a hned ako to bolo možné som fičal buď na lov alebo no Slovensko.

Nestaral som sa o nich, o nikoho. No možno o Kristínu a jej dcéru, ale tiež v tom bol kus sebectva, ktorý takmer zničil Adamam ich vzťah.

Stiahol som mu ramienko batohu z pleca a uvolnil mu cestu.

"Nemusí sa to stať aj tebe, jasné? Ak ju máš rád bež za ňou, a hlavne sa kajaj, myslím, že dievčatá majú rady ak si vie chlap pripustiť že to prehnal." hodil som jeho batoh do stredu mistnosti, kde to vyzeralo asi najkatastrofálnejšie a on nariasil obočie na koreni nosa.

"Nejsem si jistý, jestli je moje chybějíci čast," šepol a po jeho agresii nezostalo ani stopy.

Stál predomnou mladý chalan zmenený tým všetkým, čo sa okolo neho dialo. Bolo mi ho ľúto, príliš rýchlo spadol do toho diania mýtyckých blbostí a mal z toho skreslený pohľad na všetko. A možno aj nie, aj ja som si myslel, že správnejšie bude počkať na svoju spriaznenú a aj tak som to pohnojil, aj tak odišla bez možnosti návratu.

"Záleží na tom?" odpovedal som a potiahol ho von z izby.


Igorov víraz tváre, keď som vystúpil z auta som mal túžbu zachytiť a zvečniť si ho pre chvíle, keď mi bude maximálne pod psa.

Jeho tvár by ma bez pochyby pobavila za každým.

Nevideli sme sa naozaj dlho. Naposledy sme riešili, teda on riešil žiadosť o Teresinu ruku. Nevedel som ako odpvedala. ale taktiež som nepochyboval o správnej odpovedi.

Pohlad som venoval jeho svorke, ktorá sa rozrástla presne o štyroch členov, čo som bol preč.
Brácho, seš to ty, mě poser!" smial sa keď schmatol moju dlaň a narazil ramenom do toho môjho.
Zasmial som sa. Naozaj som bol na pochybách, ako to s nami teraz je. Neboli sme v kontakte niekoľko týždňov, možno mesiacov. Obaja sme boli niekde inde.

On na rozdiel odo mňa na výšku šiel. Ja som toskúsil, po otcovom naliehaní, nezvládol som ani prvé skúškové, ani náhradné termíny. Nie, že by som to nemohol zvládnuť, nemal som zaújem. Nebol som schopný sa dosattočne sústrediť na prednášajúceho. Tam bol ten problém.

Bola zo mňa skutočná socka, parazit, žijúci z otcovích peňazí. Mal by som asi so sebou niečo urobiť, aj keď to pre mňa nemalo veĺký víznam. Nemal som sa pre koho snažiť. Mohol som zostať ako starý mládenec pod otcovou strechou. Nemal som záujem o ženy a tým pádom, nehrozilo, že by ma bola vysmiala, že žijem stále s ockom bez vlastného prímu.

Cesta do Plzne bola tichá. Igor trval na tom, že by som mal prebrať velenie, tak ako tomu bývalo predtým. Ja som však o niečo také skutočne nestál. Nemal som potrebu preberať mu jeho pozíciu. Ani na okamih. Mal u tých chalanov autoritu a ja som ju nemienil narúšať. Aj tak by ma pravdepodobne neposlúchli, a ak tak len preto, že by to vyžadoval on.

Tak som sedel na zadnom sedadle Igiho auta a patril do jeho skupinky. Pri mne sedel akýsi mladý fagan, nemohl mať viac ako šestnásť. Keď som v jeho veku ja zabil svojho prvého upíra bol som na seba hrdý. Teraz mi ho bolo lúto, mal by riešiť problémi typu stredná a dievčatá. Nie sa v sobotu ráno teperiť na druhý koniec Českej republiky.

Naše pohľady sa stetlia a on sa nesmelo usmial. Bol som na moje prekvapenie niečo ako modla pre tých adolescentov a ja som naozaj neporozumel ako to bolo možné.

Nebol som schopný Em pomôcť no to nik nevidel. Boli unesený z faktu, že som skutočný vlkolak ako z bájí o mne a nič iné ich nezaujímalo.

Jeho pohľad sa sústredil na moje ramená a potom hruď. Zaškeril som sa. Väčšina mužou pri mne vizerá ako tintítko, no tento chlapec vizeral ako špageta. Bol však ešte príliš mladý a jeho telo sa vyvíjalo.

"Ja, mohl, bych se kouknout, říka se, že máš na hrudi jízvy, chtěl bych je vidět," šepol nesmelo.

Vyvalil som na neho oči a Igor zavrčal. Chlapča sebou cuklo venovalo mu jeden pohľad do späťáku.

"Nikto to po mne ešte nežiadal, ale ak ti to urobí radosť." Vyhrnul som si tmavé bavlnené tričko čo najvišie a nechal to mláďa kochať sa mojími jazvamy, ktoré mi ostali po jantáre. Niektoré boli hviedicové, iné boli iba ako zriasená koža po guľke a niektoré, tie po šípoch, boli iba nariasené rovné jazvyčky.

Chlapča na ne hľadelo ako na vyznamenania, pre mňa však boli len pripomienkov každého jedného zlyhania, kedy som ju nedokázal ochrániť. Nutkanie stiahnuť si tričko a znova sa zabaliť do agónie som potlačil.

Nebolo mi síce príjemné, že na ne ten fagan čumí, ale bol to spôsob ako sám seba vytrestať.
"Bolelo to moc?" pýtal sa a načiahol ruku s úmyslom sa ma dotknúť no našťastie si to včas rozmyslel a jeho prsty sa nestihli dotknúť mojej hrude.

"Nie, takmer som to nevnímal." V tej chvíli som naozaj nemal čas premýšlať nad bolesťou zo striel, či šípov. Chcel som ju len chrániť. "Utlmilo to len vlka vo mne, bol som ľudský muž." šepol som a tričko si už stiahol.

Nebol som viac schopný sústredenia.

Bol som späť priamo vo chvíli, keď som si na jeho kamennej sánke rozlámal ruku a pochopil som, že je koniec. Naozaj som v tej chvíli bdúfal, že to bude môj koniec, a nie jej. Aj keď som vedel, že to bude pomsta cez ňu. Urobil by som na jeho mieste rovnako.

"Ukážeš se nám v té tvé podobě?" prosil ma a ja som na neho v tej chvíli naozaj už nemal náladu.

"Nie som cirkusová atrakcia, kurva! Zaraď spiatočku sopliak!" Zvrieskol som a chlapča sa stiahlo do dverý auta.

Spokojne som sa usmial a venoval sa výhľadu na črtajúce sa mesto. Bol som spokojný, chlapec bol posratý a ja som ignoroval ten prekliaty pocit úbožiaka kričiaceho na malé decko. Bol som slaboch vyvršujúci svoje komplexy na deckách. Tak hlboko som klesol.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 sissa sissa | 29. prosince 2013 v 20:34 | Reagovat

perfektná kapitola a konečne to nebola taká smutná kapitola ale som sa aj zasmiala :-D  :-D  :-D ....inak pls čo najskôr ďalšiu :-D  :-D  :-D

2 Seléna Seléna | 1. ledna 2014 v 15:37 | Reagovat

užasná kapitolka:-)

3 Blacky Blacky | 2. ledna 2014 v 18:57 | Reagovat

[1]: dakuejem, a neboj uz tak smutne nebudu

[2]: dakujem selenicko

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama