1.kapitola 1/2 - DOHODA

22. února 2014 v 7:01 | Blacky |  Dohoda

Ahojte holky, pridávam prvú kapitolu dohody. Prepáčte že až teraz, bola som odcestovaná a včera som si konečne našla čas ju dopísať. Iba kôli vám som ju dopisovala až do neskorej noci. Tak dúfam, že sa bude páčiť a nechate mi rovnako vela povzbudzujúcich komentárov ako pri prológu. Ps znova osm ju musela rozdeliť, takže zverejňujem obe naraz, plánujem 21 kapitol podla dní trvania dohody takže sa nebojte :) Vaša Blacky Líbající


Nikdy by som si nebol myslel, že sa niekedy zobudím so stiahnutým žalúdkom a budem venovať svoju prvú myšlienku ohyzdnosti s ohnivými vlasmi. Ale bolo to tak, a ja som bol kurva nesvoj z celej tej veci.

Musel som premýšľať ako to teraz bude, ak by prišli spolužiaci na to, že dobrovoľne trávim čas s tou ohavou, môj spoločenský život by skončil.

Myšlienky na tú neatraktívnu paródiu na ženu mi však pomohla s mojimi rannými tlakmi v slabinách a ako mávnutím prútika som bol bez bolestnej tvrdosti. Vďaka nej som v sprche strávil iba potrebných desať minút a ušetril si čas na dlhšie raňajky.

Zbehol som rýchlo dole, žalúdok mi už cvičil hladom a vôňa praženice so slaninou kŕče len zintenzívnila.

Monika stála pri šporáku vo svojom tielku a bavlnených voľných teplákoch pohupovala bokmi do rytmu hudby šíriacej sa z malého tranzistora . Jej ranný rozcuch ma vždy dokázal nakopnúť do príjemného dňa. Jej dlhé gaštanovo hnedé vlasy si vždy pred každým spaním zaplietla do hrubého vrkoča. Robila to od mala, a keďže som naozaj nemal skúsenosti s prespávaním u dievčat a taktiež som nikdy neponúkol tú možnosť žiadnej samičke, nemohol som vedieť či to tak robia aj ostatné.

No žiadna nemohla byť tak rozkošná ako moja malá sestrička keď jej vlasy po spánku trčali do všetkých strán a na čele a pri ušiach sa jej točili do neposlušných vĺn utekajúcich z pevného korbáča jej vlasov.

Po špičkách som sa prikradol až k nej a bez ostychu si ukradol rýchlim pohybom jednu malú zrazeninku vaječiny a skryl ju v ústach. Prehadzoval som si ju jazykom a ona sa smiala na mojom výraze keď som si uvedomil, že páli viac ako som si myslel.

"Ty humusák, kto má teraz jesť? Tie tvoje špinavé laby drž ďalej od jedla kým nie je podelené!" tvárila sa že kričí a kývla hlavou k stolu, kde boli už pripravené taniere a čerstvý džús.

Naučili sme sa starať o seba navzájom. Matka nebola práve najlepšou kandidátkou pre titul matka roka. Ju skôr zaujímalo ako zladiť fitko a manikúru aby jej ostal čas na kávičku s kamoškou a potom zakotviť vo svojom štúdiu a venovať sa čmáraniu abstraktných nezmyselných návrhov handier, ktoré by na seba nenavliekol dobrovoľne nik.

Otec bol workoholik, rovnako ako ona, aj keď som mal podozrenie, že ho k tomu dohnala práve ona svojou sprostou náturou, pamätal som si ako s nami hrával na záhrade futbal, ale to už boli roky nebol som ani druhák na základke.

Sestra ku mne posunula tanier s čerstvou kápiou rajčinami a sterilizovanými uhorkami v sladkokyslom náleve, miloval som ich k praženici a ona to vedela.

"Dneska akosi skoro," usmiala sa na mňa a ja som sa snažil ignorovať kúsok bagetky trčiaci jej z úst.

"Hm," Čo som jej mal na to povedať?

"Dnes akosi ticho," Znova prehovorila teraz už s prázdnymi ústami a ja som len mykol plecami.

Nemohol som jej povedať, že premýšľam nad najotrasnejším dievčaťom aké som kedy videl, aké kedy svet nosil.

Že tŕpnem, z predstavy, že so mnou bude chcieť pred spolužiakmi komunikovať, že sami čo i len pozdraví.

Striaslo ma, a nebol viac schopný zhltnúť už ani sústo.



Na moje prekvapenie, si ma vôbec nevšímala. Sedela na svojom mieste a čumela do knihy. Ani raz nezdvihla pohľad aby skontrolovala dianie v triede, aby sa na mňa pozrela. Lukáš sa znervózňoval, vraj riaditeľovi povedala, že si neželá aby bol akokoľvek sankciovaný. Jediný ja som vedel, prečo to spravila, Luk si myslel, že len chcela aby sa cítil zle, za to, že ju urazil.

Bola väčšia mrcha ako som si myslel. Luk neskrýval svoj hnev a na plné hrdlo vykladal všetkým zážitok z riaditeľne a ona sa pousmiala, skutočne sa na jej ružových perách objavil malinký úškrn. Nik ho nevidel, nemohol, nik jej nevenoval pozornosť.

To naopak ja som jej venoval všetku. A to som sa bál, že práve ona bude tú svoju venovať mne. holý fakt však bo, že som bol menej ako vzduch, tak ako včera. Spokojne som sa od nej odvrátil. Strach z vyzradenia bol pasé. To dievča je skutočne dobré.

Profesor sa k incidentu vôbec nevyjadroval a plynule prešiel k ďalšej látke, pri ktorej nezabudol podotknúť, že sa blíži koniec roka a bolo by na mieste zabrať práve teraz a poopravovať si známky.

Samozrejme sa musel s tými škulavími očami zamerať na mňa. Idiot poondiaty!

Po vyučovaní som si počkal kým všetci zmiznú. Potreboval som jej niečo povedať. Zmeniť plány. Predstava, že by do našej verejnej knižnice prišiel niekto známi, že by nás tam niekto videl ako spolu komunikujeme, sedíme pri sebe mi vyhádzala vyrážky ešte aj na zadku.
Nebolo inej možnosti, ako ju proste vziať k sebe domov. Nie, nebol som s tým práve spokojný, ale radšej s ňou budem u seba doma zašitý pred očami mojich priateľov a možných pichačiek ako sa stať stredobodom posmechu.

"Počkaj" oslovil som ju a ona bez toho aby na mňa pozrela zasunula stoličku pod lavicu. No kto to pre boha kedy urobil? Na to boli upratovačky nie?

"Rýchlo ponáhľam sa, pre tvoju esej som si musela dáke veci prehodiť, tak nemám času nazvyš!" odsekla opúšťajúc triedu sledujúc špičky svojich otrasných sandál na suchý zips.

Pochytila ma panika, bola už len pár krokov od dverí triedy, bolo to len pár krokov na chodbu, len pár krokov od potencionalnej možnosti, že nás spolu niekto uvidí.

Zaťal som ruky v päsť sám si dodával odvahu dotknúť sa jej. Nie, že by som sa bál, že by bola špinavá, videl som že je čistá. Skôr sa mi robilo mdlo pri predstave, že sa dotknem tej otrasnej silonovej látky jej červenej blúzy.

No nakoniec som nabral predsa len dosť odvahy a schmatol ju za rukáv v snahe ju zastaviť.
Jej ryšavý pohľad spočinul na mojej ruke a konečne mi venovala jeden krátky očný kontakt pri ktorom prudko trhla svojou končatinou uvoľňujúc ju z môjho skutočne nie silného stisku.

"Príď dnes ku mne, v knižnici bude veľa ľudí..."

"A mohli by nás spolu zmerčiť, že áno, no to by bola katastrofa, ktorá by ti potom len dala, keby ťa videla so mnou?" povedala na oko zhrozene a sarkasticky sa usmiala.

"Nechcel som byť hnusný, ale ako chceš Lochnesa, nemienim sa s tebou promenádovať po meste. Takže áno, nechcem aby nás spolu videli, tak o štvrtej u mňa a nemeškaj!" Prikázal som a s úmyslom odísť som ju chcel obísť.

"A adresu čo? Si ju mam vycucať nebodaj z prsta?" Postavila sa mi do cesty s prekríženými rukami na prsiach ja som na ňu musel vygúliť oči.

Všetci vedeli, kde bývam, nebolo šance že by nevedeli, ak sa party nekonala u Luka konala sa u mňa.

"Ty si robíš prdel? Všetci vedia, kde bývam," Zasmial som sa a pokrútil hlavou.

"Tak si predstav, že ja nie, nie si stredom môjho vesmíru aby som sa starala. tak dávaj nemám celý deň!" odvrkla a dokonca ma popohnala prstami vo volajúcom geste, kedy spojenými prstami kmitala k sebe a od seba.

Len som pokrútil hlavou a z batoha teda vybral zošit a napísal jej adresu. Vytrhla mi ten kúsok z ruky skôr ako som ho stihol celý odtrhnúť a pakovala tú svoju otrasnou riť, v ešte otrasnejších mendžestrákoch preč. No kto dnes pre boha nosí mendžestrakové nohavice? V tridsať stupňových teplotách ešte k tomu?

Ale mňa to nemusí trápiť, budem mať svoju prácu. Aj keď som fakt chcel splniť tú výzvu. Chcel som ho vidieť pokoreného.

Doma som bol sám. Ako vždy takýto čas. Matka v práci, otec buď v práci alebo so svojou sekretárkou, to bolo verejným tajomstvom, a sestra s kamoškami niekde v centre buď sedela v kaviarni, nakupovala, alebo len lovila jedného zo svojich ďalších potencionalnych priateľov.

Zvonček zazvonil krátko no dosť dlho na to aby som ho počul. Zdvihol som sa a pomaly sa dotrepal až k dverám. Neotvoril som a čakal na ďalšie zazvonenie, ešte by si myslela, že som ju čakal.

Zvonček znova zazvonil, tento krát intenzívnejšie a ja som sa pousmial.
"Dobre, dobre, len sa nezblázni, viem že ma už túžiš vidieť..." šomral som nahlas keď som otvoril dvere a ona nakrčila nos a stiahla pery do kyslej grimasy.

"To určite," odvrkla len a vstúpila dnu.

Svoje otrasné mendžestráky vymenila za gate typu aladin z rozprávky a otrasnú červenú silonovú blúzu vymenila za károvanú flanelku.
Na nohách mala otrasné sandále na suchý zips a ja som mal čo robiť aby som nenakrčil nos znechutením, vedel som presne kde začať s jej novým ja.

"Tak, budeme tu len tak stáť, alebo sa pustíme do roboty, ja skutočne nemám v pláne tu s tebou skysnúť viac ako bude nutné," Ozval sa hrom a ja som sa znova zachvel. Do pekla ten jej skurvený hlas!

"Hej, nebuď drzá, môže sa stať, že ťa otočím a po našej dohode nezostane ani pamiatky." vyhrážal som sa jej spokojne sa škeriac.

Prekrížila ruky na prsiach a venovala mi jeden výsmešný úškrn.

"No neviem kto bude viac škodný, ja sa bez poníženia Luka dokážem dostať ďalej, moja budúcnosť nezávisí od toho, ale tvoja esej.... No? Kto skončí ako bezdomovec ak neprejde treťákom?" Smiala sa mi do ksichtu a ja som zúril, lebo, do piče, mala pravdu.

Zaksichtil som sa na ňu a až keď som to urobil som si uvedomil, ako detinsky môj čin musel vyzerať.

"Fajn ty mudrlantka, poď teda hore, budeme v moje izbe." odvrkol som a pobehol si ku schodisku.
 

3 lidé ohodnotili tento článek.

Komentáře

1 Sim Sim | 25. února 2014 v 19:55 | Reagovat

Ahoj mám otázku, budeto fantasy příběh?Jinak se mi to moc líbí 5/5 :-D

2 Blacky Blacky | E-mail | 26. února 2014 v 16:51 | Reagovat

[1]: ahoj Sim, som rada že sa ti paci, je to real príbeh :-)

3 Sim Sim | 6. března 2014 v 20:30 | Reagovat

Díky :-D těším  se na další

4 Nikka Nikka | Web | 5. května 2014 v 21:56 | Reagovat

:-)

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama