4.kapitola - DOHODA 1/4

23. března 2014 v 11:44 | Blacky |  Dohoda



tak pridavam dohodu:)



Nebola som vo svojej koži, tak ako m nakázal som si nasadila svoje šošovky a pohla sa do školy. Samozrejme si zmenu pár ľudí všimlo, no nebolo to zasa tak zásadné, venovali mi krátky pohľad a pokračovali v ceste.

Pred dverami mojej triedy som sa nadýchla a vlastne som ani nevedela prečo, nebola to kompletná zmena, len som nemala dioptrické okuliare. V triede to už žilo. Spolužiaci sa rozprávali, podpichovali a smiali sa. Typický školský deň.

Snažila som sa nevenovať tretej lavici pri okne ani jediný krátky pohľad. Aj keď to bolo stále ťažšie, moje podvedomie ho vnímalo až príliš. Bol jediným človekom, s ktorým som sa za posledné dva roky zblížila, teda nie, nie sme si blízky, len máme dohodu. Nič viac. Po naplnení znova bude len jeden zo stáda imbecilov.

Nevenovali mi ani pohľad a ja som sa pre seba spokojne usmiala. Už som bola pri svojej lavici a zhadzovala ramienko z batoha z pleca, keď mi niekto podkopol nohu. Udialo sa to tak rýchlo, že som nestihla pre svoju vlastnú sebaúctu a hrdosť zastaviť vypísknutie, tesne pred tým ako som dopadla na linoleum a udrela si bradu o roh lavice.

"Slepá ryšavá ropucha!" Ozvala sa spolužiačka, ktorá stála nad mojím poníženým telom.
Fantázia, proste dokonalé aká dokáže byť infantilná, len aby zapôsobila na Lukáša, ktorý sa síce zazubil no nevenoval väčšiu pozornosť.

Samozrejme sa idioti nezabudli smiať. Ach boli ako deti zo škôlky. Neuveriteľne retardovaný. Nestáli mi ani za to aby som sa nad nimi znervózňovala.

Švihla som pohľadom k nemu. Počula som z toho smeru zavŕzgať stoličku. Tak ako som predpokladala bol pripravený pohnúť sa ku mne so zúrivým pohľadom venovaným Kriste, tej retardovanej hnedovláske.

Pokrútila som hlavou a zamračila sa na neho. Vysielajúc na neho blesky nech sa neopováži ku mne čo i len priblížiť. Všetko pokazí, nik nemôže vedieť, že sa poznáme viac ako zo školy a že sa o mňa zaujíma. Čo znelo pekne šialene, keď ešte v pondelok, sa rehotal na Lukášových urážkach.

Zamračil sa späť a človek by mohol naše pohľady nazvať telepatickým rozhovorom, kedy som mu naznačovala nech sadá na tú svoju sexy riť v značkových rifliach, zatiaľ čo som si sadala a on mi svojím čoko pohľadom odpovedal, že to tak nemieni nechať. Sústredil pohľad na moju bradu a aj som si ju podvedome dlaňou pretrela cítiac bolesť a chvenie.

Sadla som si na stoličku vybalila si potrebné učebnice a proste sa na to vykašlala a ignorovala všetkých. Ešte rok, nebolo to predsa tak zlé. Zvládla som v živote aj viac nepríjemné veci, ktoré ma strašia zakaždým keď zatvorím oči. Obmedzenci a nedozrelci ma nemôžu zničiť.

Cítila som jeho pohľad na sebe tak ako za každým posledné dni. Premýšľala som, kam sa podelo jeho rozhodnutie že o našej spolupráci nemôže nik vedieť, lebo by toľkú hanbu nemohol prežiť. Ak po mne bude takto hľadieť ešte zvyšok školských dní, neutečie posmeškom, že sa zaujíma o ryšavú ropuchu.

Sústredene som pozerala pred seba s rukami prekríženými na lavici a čakala profesora, ktorý aspoň nachvíľu priniesol pokoj a oni by po mne prestali pokukovať a robiť si nemiestne vtipy. Aj keď som si za nemohla ja. Vedela som to.

Ktovie ako by to bolo, keby ma poznajú pred tým, mohla by som byť ako Krista alebo iné spolužiačky, ktoré sú povrchné mrchy? Dúfala som, že nie. Nemal som to v povahe, bola som po otcovi. Aj dupať som po sebe nechala rovnako ako on.

Chýbal mi, potrebovala som ho už doma. Ešte dva dni a v sobotu príde konečne domov a na chvíľu znova nebudem sama.

Zatriasla som hlavou stínajúc ruky do pästí, nebudem tu plakať za nič! Nemohla som ich pustiť do svojho bytu, nie oboch. Ona bola ako jedna z týchto hlupáň. Krásna s dokonalými vlasmy make-upom, šatami a životom. Nemohla aj ona vidieť ako žijem, neverila som jej
.
On nevyvolával práve pocit bezpečia či dôvery, no jeho odpor voči mne a strach z poníženia, keby mu prišli a to s kým trávy dni po škole stačili, aby som si z neho veľkú hlavu nerobila. On bol ten posledný, kto by sa chcel chvastať mojou spoločnosťou.

Po vyučovaní som znova naťahovala čas, akosi pochopil aj bez slova tak tiež otáľal pri balení zošita.
"No? čo chceš Lochnesa?" Podráždenosť v jeho hlase ma nemala prekvapiť a predsa tam bolo to malé bodnutie. Včera bol tak iný...

"Vadilo by ak by sme sa stretli u vás?" Znela som skutočne tak vystrašene, do kelu!

"Prečo?" Spýtal sa chladne strkajúc palec pod ramienko batoha. S maximálnym nezáujmom.

"Nepáči sa mi predstava, že by tam oxidovala aj tvoja sestra, dosť, že si tam ty!" Nakrčila som nos a vyštekal na neho.

"Ty si trvala na tom, že chceš aby sme boli u teba, tak čo sa jeduješ Príšera? Ak ti to urobí radosť tak dobre, pre mňa za mňa," mykol plecami a zhryzol si peru.

"T y si to svojej sestre nepovedal, že?" Domyslel som si pri jeho zadumanom pohľade. Venoval mi pokrivený úsmev .

"Včera som bol rád, že nepočujem ako kričí pri sexe, skutočne som nechcel vpadnúť do jej izby a načapať ju s tým blbcom! Nepochopíš si jedináčik." Odmávol ma pohol sa preč.

"Tak u nás Lochnesa, vieš o koľkej." povedal neotáčajúc sa na mňa.

Nič som mu na to nepovedala a nechala ho odísť počítajúc do sto štýlom jedna dvadsať, dva a dvadsať, aby mal dosť času sa vzdialiť a nevyzeralo to ani náhodou, že odchádzame spolu. Aj keď by pravdepodobne nikto nepobral podozrenie ale istota je istota.

Dala som si na čas a šuchtala si nohy pomaly jednu pred druhou. Tešila som sa domov keď zaleziem do sprchy odložím tie hlúposti z mojich očí.

Musela som navariť a trošku poupratovať, otec sa mal vrátiť v sobotu domov tak ako vždy a chcela som aby bolo všetko typ top. Nieže by som tam mala neporiadok v dva plus kuchynský kút skutočne nie je ťažké udržať poriadok, hlavne ak ste sám, no otec bol poriadkumilovný skutočne až chorobne, nechcela som ho v jeho ťažkom zdravotnom stave ešte rozčuľovať.

Zastavila som sa ešte v školskej knižnici a vzala si knihy z anatómie a pohla sa domov.
Na školskom parkovisku som sa nezdržovala a rýchlo sa snažila dostať preč, bol to problém, zakaždým. Radi sa mi posmievali a na školskom parkovisku s tým mali ešte menší problém ako v triede alebo hoc kde v školskej budove.

Pohľad čo sa mi však naskytol ma úplne ochromil a sama som netušila prečo tak reagujem, videla som ho takto nespočetne veľa krát. No dnes som bola skutočne mimo.

Musela som byť...

Knihy čo som držala v rukách pritisnuté na hrudi mi vypadli a rozleteli sa okolo mňa keď som zakopla na rovnej asfaltke a skončila ako ráno s dlaňami na zemi tento krát to však neskončilo bez zranenia a na dlaniach som cítila jemné škrabance malých kamienkov.

Odtrhol sa od úst dievčaťa a zazubil sa na mňa s blaženým uchylným výrazom v tvári keď ho bruneta uhryzla do krku.

"Čo čumíš ohava?" Vybafla na mňa a ja som zahanbene sklopila zrak a s nažila sa byť neviditeľná pri zbieraní kníh z cesty.
 

1 člověk ohodnotil tento článek.

Komentáře

1 Sim Sim | 25. března 2014 v 11:19 | Reagovat

Díky za další kapitoly .Moc se mi líbily.  Rychle další a černého vlka taky :-D

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama